Potom prišla ona. Bez masky. Zostrojiť ju trvá niekedy priveľmi dlho a výsledný efekt nie je vždy ten požadovaný. Nepotrebovala ju, vedela predstierať aj bez nej. Všetci sme ju vrelo privítali, tak sa aspoň na začiatku potešila, lebo neskôr už podľahne zmyselnosti a pocitom. Ako tej noci všetci.
Som takmer nahý a súperím s jej šarmantnosťou v točiacom sa a vlnitom kruhu, kde, telo na telo, prevláda nadvláda vôní a pohybov. Vie presne kedy a kam aj keď nevie ako.
Po chvíľke nerestí a hriechov sme sa opäť ustrojili do gala a takmer ako predtým, len s maskami trochu nakrivo, sme sa presunuli na iné miesto; avšak na mieste nezáleží, diali sa tam paralelne veci, ktoré sme načali už tu.
Tentokrát oblečený sa strácam vo víre zmyselnosti cez nezmyselný čin; bez zmyslov a zároveň s nimi. Potom prišiel kráľ, ktorý mal tej noci najkrajšiu masku, cez ktorú nik nevidel pravdu. Ako vždy. V tomto bol jednoducho dokonalý a neustále preto vládol nad všetkými. Aj nad ňou... Padla do jeho nemilosti a ja som sa čupiac opieral o studenú stenu a cítil som chlad na chrbte aj na ušiach spred seba a ich tanca.
Nemohol som to už vydržať, a tak som išiel domov. Bolo mi zle, len som netušil z čoho. Zo seba, z nej, z neho, z bálu? Doteraz neviem.
Po ceste som spravil štyri saltá dopredu - pretože dozadu som sa ich odjakživa bál urobiť - a vtedy som ho stretol. Bol tam! Aj keď tomu sám neverím. Maliar pred divadlom. Čierne dlhé vlasy, červená šatka, hnedé vysoké čižmy - bolo leto. Pozrel na mňa a zavolal ma pozrieť si jeho obraz aj keď nemusel vôbec nič povedať. Rozumeli sme si aj bez slov; videl môj cirkusantský výstup pred chvíľou, preto vedel, že sme na rovnakej sfére tohto prihlúplo stvárneného sveta.
Podišiel som k plátnu a videl na ňom divadlo. Ale nebolo tam divadlo, bolo tam čosi iné, dokonca sa to hýbalo, no ja som ho tam videl. Obraz bol čiernobiely, hoc v ruke mal štetec s červenou farbou. Obloha sa hýbala z modrej do bielej, od mrakov cez bezoblačno a divadlo na kývalo ako kukučkové hodiny, ktoré mala ešte kedysi moja babka keď žila.
Dotkni sa ho, povedal mi a bol ticho. Dotkol som sa ho a divadlo zmenilo tvar. "Tak a teraz ho môžem vyhodiť." Povedal už prvýkrát nahlas. "Sú tam tvoje otlačky."
- "Načo som sa ho potom mal dotknúť?"
- "Nemal. Prestaň počúvať a pozeraj sa."
Identifikácie času sú tak relatívne. A pritom by mali byť triviálne. Je ráno? Je noc? Je dnes? Je zajtra? A môže byť zajtra, keď je len dnes?
"Nevyhadzuj ho."
- "Prečo?" Spýtal sa ma; ale už som mu neodpovedal. Bol rozhodnutý a opýtal sa tú najhlúpejšiu otázku, ktorú v danom momente mohol. Bolo mi zasa zle. Tentokrát zo seba. Alebo z Neho? Odišiel som a ani som sa neobzrel. Došiel som domov a prebudil sa.
Dotýkal som sa jej bez masky aj keď ma všetci videli s ňou...
No viem to iba ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár