Spomienky pretrvali v realitu a zmiešali sa.
Ležal som na zemi za bledo-sivými vchodovými dverami jedného pajzla, ktorý by ste sťažka nazvali podnikom; našťastie, v ten moment nik netúžil vôjsť dnu. Pred pol sekundou by som bol odprisahal, že som ešte zatváral tie tváriac sa drevené dvere. Vidina odpútania sa si opäť vybrala svoju daň a ja som ju bol ochotný platiť. Stret s Freyjou som ponechal na neskôr. Nateraz mi musia vystačiť len tapisérie môjho osudu. Skala.
Skala a na nej blesk. Blesk trieska o kameň a na chvíľu sa zapáli oheň. Oheň však časom pominie. Pominie veľmi rýchlo a skala sa rozsype cez popol na ničotu.
"Robím to všetko kvôli nej..."
- "Aj som si to myslel."
- "Už by som s tým mohol prestať."
- "Láska nie je tak zložitá, vysvetlím ti to."
V snahe postaviť sa som sa na chvíľu ovládol a pozrel na najbližšiu slečnu, ktorá ma svojím opitým okom tak trochu aj ľutovala a tak trochu sa na mne zabávala. Čo ma tam po nej. Nahodil som kamennú tvár, cez to - alebo cestou? - si držal masku a šiel som tam, kam som potreboval ísť.
Už neviem, čo mám robiť skôr.
Usídlený v úpätí hôr -
čakám.
Déjà vu s tým, že som za ďalšími obdobnými drevenými dverami, no predošlá situácia sa takmer ne(z)menila i keď mnoho z vás by povedalo, že som sa pohol ďalej. Lenže pohnúť sa ďalej nie je tak jednoduché pre niekoho, kto stále padá a padá.
Povedal som si: Ak ťa niekedy stretnem, stretni aj ty mňa.
Zatiaľ sa tak nestalo a aj preto dnes moja prítomná sviečka osvetľuje tento príbeh. Robí tak len pre seba... Stret s Freyjou je pre mňa evidentne nevyhnutný. Blesk.
Blesk a pod ním skala. Skala vytriešti v tisíce častíc, ktoré už nik nedá dohromady - ani keby sa neviem ako snažil. Tá prázdnota medzi tým čo bolo kedysi celistvé - tam ostane.
Je naveky preč; je naveky prítomná.
Dualita niektorých bohov ma nikdy neprestane udivovať. Asi preto, že boli inšpirovaní životom aj keď tu vlastne nikdy neboli. Krásne, ako vznikne niečo z ničoho, pričom väčšinou zánik je to, čo vytvorí vznik.
A tak hľadáme všetci svoj únik, no nenájde ho nik...
podpísaný pán Otáznik
Viečka očí doklepávali posledné riadky príbehu dlhého dňa, na konci ktorého už nebolo čo viac zachovať.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
toto sa mi lúbi