Keď sa Etanol prebral, nad hlavou mu hniezdo tienilo krásny východ slnka, ktorý by si vo svojom stave aj tak nebol užil. Dokonca ho ani esteticky neprivítal. Obrátil sa na druhú stranu a takmer mu pri tom prišlo nevoľno aj keď bol voľný; veď, ktorý iný človek by si dovolil teraz v lete spať pod holým nebom - okovaný konvenciami a zákonmi dneškov?
"Hej, Et! Už si hore?" Opýtal sa nežný ženský hlas. Etanol sa posadil a prvý raz si spomenul na blaho, ktoré so sebou prinášajú žalúzie. Teraz si len tienil rukou na čele, čo prospievalo aj zmierneniu bolesti v danej oblasti rozložením tlaku na väčšiu plochu. (S)Prostá fyzika. "Evidentne." Odpovedal a zatváril sa tak, že nebyť estrogénov včerajšieho večera stále prúdiacich v Etylke, asi by sa postavila a odišla. Ale chémia prepáči veľa logického a zanedbáva očividné. Aj preto si Etylka tieniť dlaňou nemusela. Na nej mala jeden prsteň, na ľavom ukazováku. Doteraz neviem, čo tým ukazovala. Ona však vedela esteticky privítať každého už len svojou prítomnosťou.
"Je ti zle?" Naivne sa snažila pripísať nedávnu udalosť udalosti ešte dávnejšej.
- "Čo myslíš?" Odpovedal s láskou k irónii.
- "Poď, niečo som našla." Vystrela k nemu ruku, tú bez prsteňa, a on sa ňou nechal (z)viesť.
V hniezde boli zvyšky bezpečia a pokoja. Vo fľaši ostali len spomienky.
"Mali by sme s tým prestať." Prerušil dávne ticho Etanol, pričom sa mu Etylka hrala rukou po hrudi.
- "Prečo?" Opýtala sa so záujmom dieťaťa, ktoré dostane hrkálku prvýkrát do ruky.
- "Lebo o chvíľu začne pršať." Usmial sa Et. Aj Etylka s ním zdieľala ďalšiu z jeho momentálnych nálad. Poslednou dobou ich zdieľali priveľa. Priveľa čo do počtu, nie čo do frustrovanej premennej z pohľadu opakovania sa.
- "Ja mám rada dážď." Oponovala, neprestávajúc pohybmi svojich prstov.
- "Ja mám rád teba." Objal ju a spoločne zmokli...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár