"Veľmi často ste nervózny?" Bola nezvyčajná otázka mojej zubárky na mňa.
- "Ani nie. Prečo?" Opýtal som sa nechápavo.
- "No, lebo máte strašne nízko predkus a zničené zuby." Už chápem prečo mi vykala.
- "Nie. Neviem prečo. Asi reflex." Klamal som.
V každom prípade jej do toho nič nebolo, a tak pokračovala, ale človek je odpradávna tvor zvedavý - preto sme tam, kde sme... A raz Nebudeme.
No teraz sme boli spolu.
Bol som sa prejsť vonku, po horúcom nočnom betóne pri mori. Vyzul som si topánky, pretože mám rád ten dotyk so zemou. Keď som sa vrátil domov, dva dni na to som si ešte pamätal tento zážitok; moje nohy, celé poničené, sa dali šúpať ako pokožka hada - aby sa tak zbavili parazitov? Veď ten moment som si chcel pamätať. No moje telo, chcem-nechcem, si potrpí na isté veci. Odjakživa sme neustále v boji a je to ten, ktorý viete, že nemôžete vyhrať. Tak to býva, keď sa stretnú dvaja tvrdohlavci. Jeden oprávnene, druhý nie.
Mojej susede sa pravdepodobne páčil tento akt, veď, kto by sa s ňou - opitou - šiel prejsť von o pol štvrtej ráno. Nič však nie je zadarmo.
Obaja sme pre to platili.
"Si oveľa zábavnejší, keď si opitý." Bola jej veta po tom. Tú jedinú som si zapamätal.
Dohral som na gitare. "Takto som ešte nikoho nevidela hrať. Ako to, že nehráš častejšie?" Vyznala sa, to už nebola moja zubárka, bola operná speváčka.
- "Neviem. Nemám s kým. Nikto nehrá to, čo ja." Klamal som.
Keď odkladala gitaru, otočila sa a hodila priamy pohľad na moje dlane. Obaja sme sa tvárili, že si nikto nič nevšimol.
- "Tak si pripime." Vyzvala ma rafinovane. Zdvihol som pohár a triasla sa mi ruka a popri tom som zanechal aj červené víno z vonku skla, takže tieto dva faktory si už nemohla nevšimnúť - ako keby nechcela - a preto sa ozvala: "Veď máš zakrvavené ruky!"
- "Viem." Už som neklamal; treba vedieť, kedy prestať.
- "Ukáž, pozriem sa ti na to."
- "Netreba. Aj tak neznášam tie moderné gebuziny."
Nástojila ešte asi Dobrých dvadsať minút, ale - my dvaja - neustúpil som.
Keď som dohral tú, ktorú som jej chcel zahrať a bol som opäť pri zmysloch, bol som celý mokrý. Ale len niekde. Ešte aj šaty som mal mokré. "Kde tu máš WC?"
- "Tam." Ukázala prstom, ktorý som už nechcel. Vydal som sa tým smerom, vzal si topánky a naraz otvoril potichu dvere kam som chcel ísť a nahlas tie, kam som mal ísť. Potom som ich zavrel a zišiel som po schodoch dole. Výťahy som nemal nikdy rád. Dole, na prízemí, som sa obul.
Bolo asi tri ráno - mám to ja šťastie na Tento čas - neostávalo mi nič iné, keďže som už nemal Kde spať, len sa vydať do môjho obľúbeného podniku. Pred ním stála ona, opretá o stenu vedľa vchodových dverí.
"Mám ísť domov?" Opýtala sa ma, ale pozerala stále pred seba, do zeme.
- "Je to verejný podnik." Oplatil som jej rovnakým gestom a otvoril si dvere.
- "Dobrý ťah, to s tým záchodom." Usmial som sa chrbtom k nej.
- "Čo to bude?" Pýtala sa barmanka, mohla mať tak sedemnásť, lenže to by nemohla nalievať to, čo som si objednal, takže som zasa raz len zlyhal.
- "Dám si to, čo aj on." Odpovedala a prvýkrát pozrela na mňa. Po tomto už pozerala celý čas.
- "Dvojitú hrušku a dve pivá." Keď chcela, nech má.
Sadol som si za stôl pre štyroch. Ona si sadla oproti mne, ale za stôl o jedno ďalej, no tak, aby na mňa videla. Stále pozerala na mňa. Zobral som pohár toho lepšieho do ruky a pred exnutím: "Keby si sa ospravedlnila, to by ti asi spadla koruna z hlavy, čo?" Opäť odvrátila zrak. Odpil som si ešte asi polovicu z piva a postavil som sa, že idem dole. Pred schodmi ma zastavil jej hlas. Bol tesne za mnou.
- "Počkaj. Prepáč." Tónina zúfalstvo.
- "Hocičo, len aby som nešiel tam dole..." Povedal som nevrlo. Otočil som sa, chytil som ju za ruku a sadli sme si tam, kde som sedel predtým, tentokrát s ňou v lone.
Je hrozné, keď človek vie čo chce, vie ako to dosiahnuť a napriek tomu na to ide okľukou, len aby si užil utrpenie. Prečo ma poliala vodou, to doteraz nepochopím.
Je to hrozné, a to je na tom to geniálne!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár