Prižmúril som oči, aby som lepšie videl. Nechal som sa opäť raz vtiahnuť do vôd, z ktorých sa ťažko prebrodí na druhú stranu. Dobre to viem, no aj tak stále skúšam prekročiť rieku skrz naskrz. Spočiatku to stále vyzerá, že je to jednoduché, veď voda pri brehu je pričasto plytká. No ako tak pokračujem ďalej a ďalej, voda začne stúpať a prúd je čoraz neznesiteľnejší.
Ale čo v takom momente, keď je už človek na polceste... To už radšej pretrpím a nebudem sa otáčať.
Márna snaha mi príde horšia ako pretrpené úskalie.
Stretnutie po dlhom čase s človekom, ktorý si s vami rozumie je zvláštne. Po pár rokoch rádiového ticha zistíte, že si s tým druhým máte aj napriek tomu stále čo povedať; čo sa nedá povedať o väčšine známych, s ktorými sú tiché chvíľky pri oveľa častejších posedeniach takmer nevyhnutné.
More je na povrchu tiché, no pod hladinou sa ukrýva dodnes neprebádaný svet nespočetných možností.
Mám rád ticho. Ale mnoho ľudí si to zle vysvetľuje. Obzvlášť, keď s vami cítia tú nutnosť niečo si povedať. Ale keď nie je čo, nevravím radšej nič...
Málokto si so mnou v tomto rozumie.
Malý čln na rozbúrenom mori má oveľa väčšiu šancu že prežije, ako kolos, ktorý sa nepodvolí vlnám a nenechá sa nimi vyniesť hore. Aj preto sa mnohokrát masívy vyhýbajú niektorým miestam. Potom však trvá cesta niekedy aj x-krát dlhšie ako by mala.
Potom, čo sme sa rozišli, som mal taký zvláštny pocit. Akoby som bol opäť ten tínedžerský surfér, ktorý chce ukázať svojej milovanej, že je frajer aj na päťmetrovej vlne. Všetko je fajn, až kým náhodou nespraví chybu.
Keď som sa ňou tak nechal (n/v)iesť, miestami som sa až nechal uniesť.
Ak si rozumiete, no jediné nedorozumenie vycítite z toho, že pre vás dvoch niet úspechu - môžete už len padať a nechať všetko ostatné na more. Snáď vás tá vlna nezabije.
Po našom vzájomnom odlúčení príde studená sprcha. Chvíľka pod vodou, ktorá preberie nejedného a pomocou napumpovaného adrenalínu či endorfínov si uvedomíte, kde ste sa to práve dostali.
Zatvorené oči pred obrazmi z pod hladiny ma chránia.
Prvý nádych vzduchu je krásny - v porovnaní s nádychom vody.
Pri týchto športoch musí byť stále niekde háčik - keby len toto vedeli ryby... Možno by potom nemali tak vypleštené oči.
Ak by nebola stále s nejakým druhým, možno. Ale na možno sa v živote nehrá.
Je to buď áno alebo nie.
Zostúpil som výťahom späť na prízemie. Pri zemi je príjemne. Ľudia sú opäť ako ja a nemám chuť pozerať sa dole, ale pred seba.
A potom mi od nej príde SMS a ja som od pol pása až dole celý mokrý.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
;