Vošiel som do miestnosti, kde by som sa s natiahnutou rukou ledva dotkol nechtom prostredníka stropu. Obrovský luster upútal moju pozornosť, a to rovno z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že by som si na ňom rozbil hlavu, nebyť jeho jasu do mojich očí a druhý, že sa mi veľmi páčil. Bol to taký ten krištáľový chandelier - väčšina z nich mi príde gýčová, no tento mal čosi do seba. Mal v sebe osem sviečok.
Večná slečna -
nebezpečná.
Vtedy to priznala prvýkrát priamo. Schladila ma, a tak vyhasol môj cit. Chcel som to; nemôžem jej to zazlievať, že mi vyhovela. No chcel som to tak? Asi je to takto lepšie. Viem predpovedať budúcnosť, niektorí ľudia sa však potrebujú popáliť viackrát, pretože raz/dva razy nestačilo. Fúkať to však nebudem...
"Kto je tá Janka?" opýtal som sa jej ležiac po krk v takmer vriacej vode vo vani. Pokožka mi sčervenala. Nemusela nič povedať. Sťa telepat mi vytvorila v hlave obraz a hneď som vedel, ktorá to je. Už som ju predtým videl niekoľkokrát, ale po jej novovydatom mene som ju ešte nepoznal. Zvláštne, že mentálne zaostalejší ľudia si to vždy vykompenzujú niekde inde. Alebo je ich postihnutie kompenzácia za čosi iné? V podstate je to irelevantné, lebo záver je rovnaký.
Zavolala. Už som ani nemal chuť ju osloviť. Prekonal som sám seba. A tak mi treba. Idem za ňou osobne a uvidím, čo tam ešte - ak vôbec - ostalo. Nemá však zmysel sa trápiť pre neopätované city.
Sadol som si do kresla a ona bez váhania mne do lona. Zaváhal som len ja, ale čo mám robiť so ženou v lone? Odhadzovať ju už nebudem. Nezvykla to robiť, respektíve, toto bolo prvýkrát, preto ma to prekvapilo. Oprela sa chrbtom o celé moje telo a hlavu nechala pod mojím krkom tak, aby mala ucho na mojom svale, ktorý neustále pracuje. Túto noc len pre ňu. Luster sme zhasli a boli sme tak po prvý raz v tme.
Povedala, že ma nechce a teraz toto...
Udalosti tej noci mám matne v pamäti. Ani neviem, čo všetko sa odohralo a čo z toho som si len vymyslel, preto by som mal začať poporiadku.
Okrem vane tam nič iné nie je a prekvapivo nejde studená voda, čo je priam fascinujúce. Tak som si musel napustiť vodu a čakal som opretý o rám otvoreného okna, kým vychladne. Pozorujem prírodu v parku. Mať dom s tak obrovskou záhradou, kedy si poviem park, je celkom fajn. Zbadal som veveričku, ako si nesie nejaký kus orecha kamsi do kmeňa stromu. Nechala si ho v zálohe, pre istotu.
Je ráno, bolia ma pľúca. Ona leží na mne a ja na gauči. Na istých miestach som celý mokrý a dúfam, že to nie je to, čo si myslím. Ťažko sa mi dýcha v súhre cigariet a nákladu.
"Opovážiš sa jej ublížiť a zabijem ťa." Povedala mi Silvia úplne vážne, zatiaľ čo Anna šla pre kávu.
- "Myslím, že už je neskoro." Odpovedal som pokojne navonok.
- "V tom prípade radšej nemysli." Ozval sa Peter zozadu, práve keď si zapálil cigaretu s prvým výdychom. Na boku sa mu blyšťala pištoľ.
Vtedy, keď zavolala, som pocítil presne to, čoho som sa chcel už dávno zbaviť. Už chápem, prečo sa niektorí ľudia stále sťahujú inde a preč od miesta, kde bol(i/í) a chcú zabudnúť. Naozaj to funguje, ibaže treba zahodiť aj SI(M/N) kartu. Na to som zabudol.
Okrem nás je v tme ešte šesť ľudí, no nám to neprekáža. Takto odvážnu a odviazanú som ju nezažil ešte ani raz. Asi jej je to jedno, koniec-koncov, všetko naokolo sú jej priatelia, ja som tu ten, ktorý tu nemá čo robiť. Myslím si to však asi iba ja, zvyšok sa javí, že im to neprekáža i keď, je tma a nevidím takmer nič. Len to ich pódium. Úradujem však v tme, bez osvetlenia.
Pozerám na svietnik a slnko mi vysvetľuje, že v tomto uhle nezažmúrim oči ani náhodou. Ona spí, a tak nechcem meniť polohu. Necítim si polovicu tela, vynahrádzam to iným citom. Osem sviečok, pre každého z nás jedna. Idem sa umyť.
Všetko je raz prv.
A tak prelial som
svoju i jej krv.
"Takto to nepôjde." Zakončil som a potiahol spúšť. A myslel som pri tom na Janku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomas
28. 9.sept. 2013 14:20
Jeden z najzaujímavejších nadpisov na blogoch poslednú dobu. Zaujímavo píšeš.
Napíš svoj komentár