Prvé čo zbadala bol dym. Kúdoľ dymu sa valil z Jej úst. Dym, zvýraznený mesačným svitom z pomedzia mrakov, v splne a žiare hviezd. Tých, ktoré sa neskrývali za mesiacom, pretože sa tej noci nebáli. Nebáli sa ako ona. Odhalenia musia prísť či už chceme a či nie. Priznajme si, väčšinou chceme. Rozmýšľala, kam by si sadla, bolo to však predurčené - ak na čosi také veríte, no verte mi, inak by sa to ťažko vysvetľovalo tu a teraz - preto si sadla tam, kam mala. Vedľa Nej.
Mená nie sú podstatné, podstatné sú myšlienky. Mená len odpútavajú našu pozornosť od podstaty. Preto sa na meno ani nepýtala. Pamätala si Jeho slová, ktoré ju sem dnes večer priviedli. Ako tak sedela, pozerala sa na Neho spolu s Ňou. Obe ho pozorovali. Jedna ho priam čítala a druhá sa o to urputne snažila, no zatiaľ to bolo mimo jej síl.
Všade naokolo bola tma; tma noci. No predsa bolo vidno všetko, čo vidno byť malo. Zvláštny sled okolností, ako aj v predošlej vete, mal svoje miesto a čas. Niektoré však nemajú.
Jeho vety sa jej vynárali neustále z mysle, nevedela tomu pomôcť. Bola... Či nebola... Nechcela to teraz riešiť. Uprela pohľad na Ňu. Krásna, mladá. Vyzerala mladšia ako ona sama, no vedela, že je to len klam. Z očí Jej sršala múdrosť. Taká múdrosť, akú vidíte len tesne pred smrťou starých ľudí vtedy, keď pochopili všetko, avšak je už neskoro. Pre Ňu to neplatilo. Ale pre Ňu neplatilo veľa zákonitostí, ktoré berieme ako samozrejmosť. Jeho pamätná veta. Prezrela si Ju. Jemne zvlnené biele vlasy sa črtali až pod dubový, masívny stôl, za ktorým sedela z opačnej strany pri jeho rohu. Smaragdovozelené oči akoby Jej dopĺňali jemnú, bledastú pokožku, dokonale sformovanú, bez jedinej vrásky. Vyzerala veľmi mlado na to, čo predstavovala. Usmiala sa na ňu. "Tak si predsa len prišla."
- "A mala som na výber?" Spýtala sa smelo, no placho.
- "Nie, ale je krajšie držať človeka v ilúzii." Mala krásny úsmev. Nejedna žena a nejeden muž mu už museli podľahnúť, bez rozdielov. Myslela si vtedy o Nej. Myšlienky sa vynárajú zväčša na nejakom podklade. Či už racionálnom alebo nie.
- "Čakala som, že tu bude oveľa menej ľudí." Obzrela sa popritom, ako oznamovala svoje očarenie.
- "Niektorí tu v skutočnosti ani nie sú." Stále ten úsmev. Neskutočné. Zrazu s ním prestala a ju rozbolela hlava.
- "Usmej sa ešte, prosím." Usmiala sa znova a ten pocit sa stratil. Odvtedy sa už na ňu usmievala neustále. Niekedy stačí len nahlas povedať, čo chceme.
- "Už ti povedal, prečo si tu?"
- "Nie."
- "Celý On."
- "Vraj na to prídem sama." Aj to je celý On. Usmiala sa na ňu prvýkrát, a to pri zmienke o Ňom.
- "Keby si neprišla, nepriviedol by ťa sem." Vraj nikdy nevravela zbytočné slová, preto Jej verila. Opýtať sa "Naozaj?" by teraz zničilo celý sled konverzácie úplne iným smerom.
Úvod mali za sebou, obe k svojej spokojnosti. Pozerali chvíľu spoločne na Neho a započúvali sa do jedného z Jeho majstrovských smerov. Zvuk. "Vieš o tom, že je majstrom zvuku?" Opýtala sa jej.
- "Nie. Nikdy mi to nechcel povedať."
- "Ale ešte viac ilúzie, to je prvé, čo sa naučil. Videl predmet, ktorý tam ani nie je. Kreativita, intelekt a predstavivosť. Jeho domény." Iní by Ho bývali zavreli do blázinca v dnešnej dobe. Ale, všetko má svoj čas a miesto.
- "Ani to mi nepovedal. Rozprával a zaujímal sa len o mňa." Na to sa - myslel si - nemohla nikdy žiadna žena sťažovať a hľa.
- "Venoval ti všetko, čo mohol." A predsa nič. Pomyslela si, ale akoby to aj ona počula. Ostala prekvapená, sedela a nevedela, čo má robiť. "Neboj sa, strach tu nemá miesto."
- "Som zmätená."
- "To časom prejde." Myslela si, že z toho úsmevu sa už krajší vyčariť nedá, a predsa sa mýlila. "Horšie je, že nebudeš vedieť, čo všetko si ty a čo všetko je On. Zmení ťa či chceš alebo nie. Už ťa dokonca zmenil, ale to si ešte teraz nepriznáš. Nikdy si to nebudeš chcieť priznať, až keď..." Poškrabala sa na viečku tak elegantne, žeby náhodou? Veď náhody neexistujú. Vravel jej hneď zo začiatku.
- "Možnože strach tu nemá miesto, no našiel si vhodný čas."
- "Podaj Mi ruku." Povedala, a posunula sa bližšie k nej. "Lepšie?" Držali sa za ruky a hľadeli na seba. Nejedna žena... Opakovala si pre seba, a pritom aj pre Ňu. Ani nevedela, akú má pravdu; v istom zmysle.
*** Ona
Smaragdovozelené oči. Vzorec sa nemení a nemenil. Jemne zvlnené vlasy, zafarbené na ryšavo, no to sa dá zmeniť jednoducho. Svetlá pokožka, možno vybledla zo strachu, dotýkajúc sa belasej, ktorá cítila jej strach. Spoločne sa ho zbavili. Na strach pôsobí len láska, no tej sa Ona nebála. Prstom jej jemne hladila spodnú časť zápästia tak, ako to robil aj On. "Chceš o Ňom niečo vedieť? Pýtaj sa." Dve štíhle telá, vzorovo usadené sa rozprávali v sexuálnom ostrom uhle náklonnosti. Priateľskej. Láska má mnoho podôb.
- "Nemám sa pýtať."
- "Veríš Mi?" Nauč sa milovať. Jeho veta.
- "Nemám Ti veriť." No dávaj si pozor. Detto.
- "To som sa nepýtala."
- "Áno." Chvíľu sa na seba ticho dívali. "Ty si jeho..."
- "Áno." Odpovedala ani nedokončila otázku.
- "A boli ste spolu v..."
- "Áno a boli sme spolu veľmi dlho. Vy ešte nie?" Odvrátila od Nej zrak. Odpoveď bola jasná. Nechcela. Bála sa. Vtedy. "Je zvláštny, v mnohých veciach iný. No Mne sa presne preto páčil."
- "Keď ja neviem, čo všetko je On a čo všetko som ja. Strašne ma zmenil."
- "To nechcel. Inak sa to však nedá, nepomôžeme si nikdy. Aj teraz." Keď to dopovedala, potiahla si z cigarety. Zmení Ťa to, keď Ti to dovolím čo i len takto, vravel jej vtedy. Ten dym vyzeral priam dokonalo, vychádzajúc z jej úst. Ba až neskutočne. Pomyslela si. "Presne. Máš pravdu. Nie sú to cigarety, no vždy Som ich chcela ochutnať, a tak mám toto." Ukázala na zjavne vyzerajúcu krabičku cigariet s nápisom a kresbou, aké nikdy v živote predtým ani potom neuzrela. "Raz večer ťa vezme na tvoje najobľúbenejšie miesto. Vravela si Mu to len raz, On si to však pamätá doteraz." Divne sa zahľadela na Neho. "Nie je podstatné, ako to viem. On je však jediný, ktorý mi dovolí to vedieť. Vy všetci ostatní sa neustále bránite svojím myšlienkam a ich zdieľaniu..." Potiahla si z "cigarety." "A tam, na tom mieste, pod hviezdami, pri ohni, budeš mať svoju jedinú šancu. Začať musíš ty. Ak nie, už nikdy v živote ti to nedovolí."
- "Čas a miesto."
- "Presne." Usmiali sa obe na seba v porozumení. Pustila ju. Láska nepotrebuje dotyky, nech vám tvrdí kto chce, čo chce. Stačí toto. Jej veta Jemu a Jeho veta jej.
"Páčiš sa Mi." Povedala jej úprimne. "Už viem, prečo si ťa vybral." Hľadela jej pritom do očí. Nevedela čo si o tom má myslieť. Ale Ona vedela. Vedela, že v nej videl nádej. To, čo Ona videla kedysi v Ňom, kým ju to úplne nezmenilo a teraz... Teraz ani sama nevie. Vie, ale nechce to povedať. A je medzitým obrovský rozdiel. Stačí povedať, čo chceme. Naučil On Ju. Ani sama neverila, že sa to ešte dá, a to nebola márnomyseľná ani namyslená. Veď Jej doména bola myseľ. Teraz cítila otázku a tá hneď prišla.
- "Prečo si ma vybral?"
- "Na to ti neodpoviem, lebo by si to teraz aj tak nepochopila a popravde... Ani ti to teraz Ja sama neviem vysvetliť. Prepáč."
- "A keď budeš vedieť, vysvetlíš?"
- "Áno, potom určite. Pobozkaj ma." Pobozkala ju na ústa aj keď nechápala prečo a ani vlastne nechcela, a predsa to bolo tam. Tri nádherné sekundy. "To preto, aby som na to nezabudla. Teraz si to určite zapamätám." Žmurkla na ňu.
- "Aha." Začervenala sa a hanbila sa za vzplanutie svojej nevysvetliteľnej túžby voči Nej. On by jej to vysvetlil, ale Ona nechcela. Neradi rozprávali o Sebe. Ani jeden. Ich spoločný menovateľ. Každý máme nejaký? Pýtal sa Jej predtým. Nie. A práve preto. Odpovedala Mu a milovali sa ďalej. Hľadela naďalej do jej očí. Mohla by, keby chcela, a to jej stačilo.
Zrazu hudba zosilnela a uvedomila si, že On sa im už dávno venuje. Len nevedela, kde práve teraz je, ale bol tu. Niekde. Alebo len ležal doma? Mohol byť hocikde naraz, a pritom nebyť. Pohladil Jej pery dymom, bol to On, preto to zbožňovala. Vdýchla Ho do Seba a držala aspoň na chvíľu pri Svojom srdci. Deionizácia však nenechala na seba dlho čakať.
*** On
"Tak si predsa len prišla." Déjà vu.
- "Kvôli Tebe." Odpovedala Mu a odvrátila prvýkrát zrak od Nej na Neho.
- "Mala si prísť kvôli sebe." Bol zasa odporný ako vždy. Aspoň si to myslela. V skutočnosti bol láskavý, to však nemohla zatiaľ vidieť. Alebo nechcela?
- "Takže žiadne držanie v ilúzii?" Mrkla smerom na Ňu.
- "Si neustále v ilúzii, keby si len vedela. Bála by si sa Ma. A aj tu."
- "Aj som sa, ale ktosi mi pomohol." Tentokrát sa zdržala pohľadu na Ňu, Ona ju však chytila znova za ruku.
- "A možno práve preto si tu."
- "Aby som sa Ťa bála?"
- "Aby ti niekto pomohol." Zapojila sa už aj Ona.
- "Čo ak nechcem pomoc?"
- "Neprišla by si."
-- "Neprišla by si." Povedali zborovo. Obe slečny sa usmiali, no On sedel nehybne. Smiali sa len Jeho oči, nie však tu a nie teraz. Čas a miesto. Vedel ako na nich. Na obe.
- "Poď, vezmem ťa niekam."
- "Ale ja..."
- "Choď!" Prerušila ju Ona a stisla jej ruku. Pochopila.
- "Dobre, tak poďme. A kam ideme?" Vstala zo stola a vymanila sa z gripu bezpečia. Opäť ju opantal strach.
- "Ak budeš takáto, tak nikam."
- "Nebojím sa." Pobozkala Ho a On zmizol, ako Jej dym.
- "Tak poď za Mnou." Vravel z konca haly, ak to vôbec bola hala. Teraz sa už však nebála. Vedela, čo ju čaká a tešila sa. Bola odhodlaná na čokoľvek. Dnes v noci.
Sadla si vedľa Neho po dlhej ceste po Jeho pravici. On zatiaľ rozložil drevo naokolo a zapálil oheň. Doteraz nevie ako. Nemal zapaľovač ani zápalky a aj tak zbadala kdesi iskru v Jeho dlani. Predtým však vo sne videla horieť Jeho celú ruku, preto sa nad tým teraz nepozastavovala. Cítila príval plameňov a tepla. Svojej domény. Bola oheň a živel, ktorý sa nedá len tak skrotiť. Aj preto sa bála. Strach je mnohokrát nápomocný, určuje naše limity a niekedy nám dovolí konať bez limitov, ako dovolil aj jej. Nespútaná a svoja, to bola ona. Niekto by povedal, že svojská, ale to ju nevystihuje. Genetika to v základoch popiera.
Prstom hladil plamene jej zvodnosti, až kým Ho nakoniec nepohltila. Pobozkala Ho a už sa nemali o čom rozprávať. Oddala sa pocitom a zabudla myslieť. Nemyslela ani na niečo iné alebo na iného, ako zvyčajne. Stratila sa a znova sa pre to bála. Keď Jeho ruka spočinula vo vyvrcholení v jej lone, chytila ju a ráznym pohybom naznačila budúcnosť. Ihneď prestal. No predsa, chce-nechce, niečo povedať musela. Musela, no nemohla. Ani nemusela, lebo On vedel. Vždy vedel a preto hneď prestal. Už nikdy Ho nebude mať, povedala si ticho pre seba. Vedel aj to?
Aká som hlúpa!!! Ozývalo sa jej v hlave. Minulosť však vrátiť späť nejde. Podoby lásky majú istú dôležitosť. Čas a miesto. Strach tam nemal miesto...
Posledné, čo videla, bol Dym. Kúdoľ Dymu sa valil z rozpáleného ohniska a pomaly mizol vo vetre. Mraky zahalili hviezdy a Mesiac plakal zahalený zásterou prírody.
Už Nikdy Ho nemala...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár