Nemilovala ho, bola s ním len preto, aby...
Naozaj sa to stalo tak. Rozpoviem vám jeden príbeh:
Jedna Španielka, volala sa Izabela - len neviem či bola s jedným alebo dvoma "L" a, mimochodom, mala rada lode, už jej chýbal len Ferdinand a Krištof - si raz do siete uchňapla celkom pekný úlovok. Začalo to nevinne, ako každá lož.
Bol tu jeden antagonista, a to práve musím zatajiť... Takže, k druhému hrdinovi. No, ono to ani nebol taký hrdina, skôr "hrdina" pre účely príbehu, avšak určite nie stroj. Ba dub. Ba dub. Ale to som už príliš odbočil. Som taký bôčik. - To tie drogy.
A títo naši dvaja hrdinovia sa do seba zamilovali. Ako sa to stalo ostane pre vás záhadou, lebo je to záhada doposiaľ aj pre mňa a preto to neviem sprostredkovať ďalej, musel by som si vymýšľať. Istá hmla v diali sa mi však črtá. Z jednej strany bola náklonnosť skutočná. Kedže majstrom opony a bábok boli vždy ženy, asi si viete domyslieť odkiaľ vietor veje - a ešte tu k tomu máte pomocný úvod.
Ako som tak vošiel do siene v ich novom paláci, pozoroval som jej pohyby už od začiatku. To, že nevedela viacero jazykov a všetci v miestnosti sa bavili Tým jazykom, pričom práve hovorili o nej, ma tak trochu aj zarazilo, ale čo už. Pridal som sa do debaty rečou kráľov, ako by povedali mnohí Tudorovci, a ukončil som tak konšpiračné teórie mojich kolegov.
Už od začiatku sa od náš dištancovala a nechávala nás osamote. Čo mi v danom momente prišlo normálne, keďže bola obklopená len cudzími mužmi, nerátajúc toho jedného.
Venovali sme sa tomu, čomu sa venujeme najradšej a čo nás všetkých spája. Preto nemala veľký priestor pre svoju realizáciu a ani sme sa jej ho nesnažili poskytnúť. Údel utláčaných žien dvadsiateho prvého storočia. Podali sme jej pomocnú ruku, žiaľ odmietla na začiatku a dvakrát sa nik načahovať nebude.
Potom som si dal pauzu a posadil som sa vedľa budúceho Ferdinanda II. z Aragonu. A vtedy to prišlo. Tu sa príbeh končí, lebo sa potrebujem vrátiť do reality.
Prisadla si na posteľ vedľa mňa asi o pol metra po mojej ľavici a v ruke držala symbol slobody. Keď som potom videl, koľko lásky bola ochotná predať práve tam, na tom mieste a práve jemu... Skutočne som až žasol, čoho všetkého sú ľudia schopní vykonať, niekedy aj pre takúto oblosť - tuším sa mi tu poplietli písmenká.
Z klietky - predtým - oným symbolom vytiahla malého hlodavca bielej farby. Neviem či to bol potkan alebo myš, v tom sa veľmi nevyznám, ale pre mňa to nie je zviera, ktoré by si zasluhovalo onú opateru, ktorej sa mu od nej dostávalo. Hlodavec je hlodavec, psychológia zvierat nepustí. Stále to bude len hnusná sekunda - zasa sa mi to poplietlo.
Keď som si potom uvedomil, čo sa vlastne deje, že ona žije na internáte a tam nemôže obdoby tohto typu prechovávať a prečo je vlastne s ním, až sa mi zovrelo hrdlo od hnusu.
Nemilovala ho, bola s ním len preto, aby mal potkan kde žiť.
A teraz choď a skús to povedať zamilovanému priateľovi.
Doteraz som radšej mlčal...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
nenavidim
10. 9.sept. 2014 17:49
Nenormalna pecka!
Napíš svoj komentár