Poškriabaná ruka, duša a natiahnutý sval v stehne, ako aj na srdci. Asi tak nejako by som sa teraz cítil, keby som bol schopný niečoho takého.
Deň ako každý iný. Splnil som si svoje najnutnejšie povinnosti a odložil si svoje ďalšie - ktoré sa dali - na neskôr. A tak dokola.
Kedysi som bol idealista. Dnes som už len troska. Neostalo mi nič, v čo by som mohol dúfať. Posledné zvyšky šťastia sa mi nedávno rozplynuli a vytvorili reálny obraz toho, čo nazývam životom. Uvedomil som si to skrz prípad mne podobný, ktorý som mal celý ten čas pod nosom, no pre vlastnú pýchu som to tam nevidel.
Otvorila mi oči a ani sa nemusela snažiť. Zato ďalšia mi tie oči zaslepila. Situácia ako každá iná, no predsa mala čosi do seba. Padla mi do oka a neviem ju odtiaľ teraz vyšúchať ani jednou rukou. Som bezradný a nevidím. Kam sa len otočím, je tam. Cítim ju. A bolí...
Nenechávam iných, sám sa potrápim s vlastným problémom. Teraz som však zistil, že je lepšie poprosiť o pomoc, a predsa neprosím. Pretože je? Sú veci, kde nepomôže nikto. Aby to tak nebolo, musel by som byť idealista.
Nenechával som. Skúsil som čosi nové, no opäť ma to len utvrdilo v tom, že nik za mňa nevyrieši nič. Idealizmus sa cyklí, a tak mi neostáva nič iné, len ďalej zotrvať na tom, že obťažujem ďalšie existencie novými neznámymi a tým sa stávajú mojimi známymi. Už len vhodne dosadiť a vypočítať to správne.
Deň ako každý iný, opäť sa mi chce dýchať o čosi menej a aj tak lipnem na tejto existencii.
A piskot v uchu stále neustal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár