Stratený v svete, v ktorom som kedysi blúdil, som sa opäť nechal uniesť. Ak zlyhá všetko o čo sa snažíme v tom reálnom, je najľahšie ujsť do toho iného. Teraz aspoň viem, prečo som v ňom býval tak často. Zamysliac sa sám nad sebou prichádzam na to, že sa mi vlastne odjakživa nedarilo.
Poslednou dobou rozmýšľam, aký je to rozdiel - a teraz nemyslím na susedu. Vlastne ani neviem, čo konkrétne myslím, aspoň to neviem špecifikovať do logickej vety, ktorá by dávala pri transfere aspoň aký-taký zmysel. Nebral som to tragicky, až na posledné momenty, kedy už vynaliezavosť môjho ja začala túžiť po prebudení nových, iných svetov. A to bolo mojou osvetou.
Stratený v minulosti a odkladajúc budúcnosť sa žiť nedá. Otázka znie: Chcem vôbec takto žiť?
S ťažkým svedomím si len môžem odpovedať, lebo ani nechcem - žiť či odpovedať? No, deje sa tak, a tak mi neostáva nič iné, len sa diať. Pozerám na negatív môjho života a všetky obrazce vyzerajú inak. Ak sa na ne pozriem neskôr, budem už len nostalgicky spomínať a vravieť si: Ako dobre mi vtedy bolo - mal by som sa prestať pozerať čiernobielo.
Pritom - ako všetko - aj ja mám veľa odtieňov, zaradzujem ich však podľa istých preferencií. Tmavá sa mi odjakživa páčila viac a preto vyhľadávam viac svetlých momentov v živote. Treba si ale dávať pozor, lebo veľmi veľký prepal sa stane tak čiernym, že nebude možné rozoznať žiadne detaily.
Skončila s vábnym vzdychom, ktorý som cez stenu nepočul. Voda prestala stekať po jej tele. Stekajú len kvapky. Rovnaký princíp, a predsa iný. Vzala si uterák do ruky a zmyla svoj hriech v eufórii ilúzorna. Presne tak ako ja, presne tak ako všetci.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár