Pán H. a slečna D.

Rozvinutý had okolo tela; bola si na mne celá, celučičká celá a miestami si sa chvela. Veľa, od strachu z toho, ako estrogén koluje ti žilami, diktovaný našimi menenými miestami. Kobra s vyplazeným jazykom, ako keby ja som mal byť On. Ten, ktorého chceš otráviť a omotať ho. Ako niť. Zvíjali sme sa dokola, ty potvora!

Pri miernom závrate hlavy z toho neustáleho točenia som sa na rýchlo spamätal. Musel som. Naklonila sa dozadu, ohnutá v páse a čakala, že ju udržím. Udrž rým, vravím si pri básni - ale, nie o tom som chcel... Zvláštne, ako človek vytriezvie rázom, keď je treba. Na chvíľu som sa pozeral na jej bradu. Z tohto uhla vyzerala omnoho lákavejšie. Zmena pohľadu často odhalí skryté sily. Alebo aj opačne.

Plazila sa so mnou zemou, každou jednou v byte stenou. Pozbierali sme všetky špiny sveta a bolo nám to jedno. Čosi s nami si tu lieta a sme na chvíľu jedno. No predsa tak odlišný, ja... A... Ty.

Moje spóry už nevedia čo si počnú, a tak som zo seba musel vyzliecť tričko. Nebránil som sa ako obvykle, bolo mi to vlastne vtedy jedno. Je dno, kde po dosiahnutí už nemôžte ísť hlbšie; aspoň jedna výhoda - ale, zasa... Nikto sa nad tým nepozastavil a bolo na to tak takmer trojciferne príležitostí okolo. O kolo som sa postaral, ako vždy i keď som mal mierny náskok; ako vždy.

Na skok som nebol pripravený, hoc odrazil som sa od steny. Dopadol som na Zem a zistil som, ako chutí. Ako chutíš ty.

Venoval som sa sebe a uzavrel sa. Nikde nič nevidno. Ďalšie kolo, iný zámer. Zamier a ber! Bolo heslo večera. Zobral som ju a bezcieľne sme putovali. Ani jeden z nás nemal dosť. Povedzme si rovno, nechceli sme prestať. Prestáť celý večer, to nie je naše. Naše. Ako pekne to znie. Keby to tak bolo. Bol o tom presvedčený vo vnútri, no z vonkajšku mal na sebe hada. Čo mal robiť? Keď ho mala rada?!

Jedna rada nestačila, keď nebezpečenstvu sa duša zapáčila.

Páčila z neho posledné kúsky jeho sebaúcty, až nakoniec nezostalo nič. Zobrala si všetko. Ešte aj to, čo nemal. Teda, aspoň o tom nevedel a pokiaľ nevieme - ale, ani o tomto som nechcel...
Čo som vlastne chcel a čo chcel on? Neviem(e). Jediná, ktorá vie, je ona, lež ona nepovie. Zatĺkať. Ako klin do hrude. Upíri. Aspoň viem, odkiaľ pramení myšlienka - ale, už priveľmi odbehujem.

Rozvinutý had okolo tela; bola si na mne celá. Viem, že si to chcela. A chcel som to aj ja. Veď na to musia byť dvaja.
A o tom to celé je.
Neustále.

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu