Dymové signály som tú noc odignoroval. Márne sa snažili oblaky dymu z diaľky upútať moju pozornosť. Ja som mal svoj vlastný (oh/den)ník, ktorý pomalinky tlel. Už raz som sa ním popálil. Zanechal stopu na mojej ruke, vošiel pod pokožku a ostala mi malinká spomienka. Nespálil, len jemne naznačil. No keď chcem, vidím to tam. Nebolelo to.
Pomaly som tej noci prikladal, aby som ho rozpálil viac a viac, až ohník stúpal na oheň. Keď bol dostatočne rozžhavený, ohnisko mu bolo primalé, a tak som musel nohou udupávať prehnaný úsudok môjho zaobchádzania s ním; či sním?
Po dlhom premýšľaní som sa doň zapozeral. Aj on, aj ja sme boli rozpálení. Načiahol som dlaň a nechal sa jemne štekliť plamienkami po ruke. Nebolelo to; naopak, páčilo sa mi to.
Začalo jemne poprchávať, aby sme sa aspoň trošku schladili. Aspoň tak to ktosi chcel, no Elara bola proti, a preto tých pár kvapiek len dotváralo atmosféru. Gaia sa o to pokúsila niekoľkokrát; neúspešne. Z neba padali na Zem len jej slzy. Nič viac. Tie sa však roztápali na mojom rozžeravenom tele.
Zrazu mi oheň pohltil prst. Zacítil som bolesť, takú od rozkoše - tú príjemnú. Už to však nebol Ten oheň, ale Tá vatra. Kým som sa nepozeral a nedával pozor, zmenil(a) sa. Vrhol som sa do nej a vedel, že už nie je cesty späť.
Popálený a celý zničený som sa spamätal na ceste domov. Eufória pomaly ustupovala. Cítil som bolesť. Utápal sa v jej plameňoch. Nechať sa upáliť, aby som vstal znovuzrodený ako Fénix. Na ruke, na perách, v duši... Všade samý plameň. Nebolelo to. Naopak... Miloval som to.
...a túžite doň hľadieť viac a viac...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
inak v poslednom čase ma tvoja próza baví o dosť viac, než poézia.