Zrazu som dostal neuveriteľne dobrú náladu. Len tak. Nevysvetliteľne. Pritom, šiel som sem preto, lebo som bol v depresii z nedávnych udalostí. Nechápem, zrazu mi bolo veselo; z ničoho nič. Dve ľudské duše prepojené v jedno. Jeden ovplyvnený tým druhým a druhý... Nie som si istý, ale malo by to platiť vzájomne, len to ešte nepriznala. A je rozdiel tušiť a počuť. Myslieť si a vedieť. Dúfať a mať istotu.
Vyšiel som von. Správa od nej netrpezlivo signalizovala a čakala: Poďme sa stretnúť. Vravela. Prosil som ju ešte o jedno - posledné - stretnutie, ale odmietla. Vždy musí byť trochu pozadu... Ale napokon sama zistila, prečo som to chcel a pristála. Aj preto ma teraz potešilo, že ešte nechce utekať. Nateraz.
Intermezzo.
Netrvalo dlho a šiel som dolu schodmi, držal sa zábradlia oboma rukami po oboch stranách a v záklone dole, s chrbtom takmer šúchajúc schody, som schádzal ako pavúk. Bol som zasa chlapec; ten bezstarostný chlapec, ktorý sa rád hrá a žije pre okamih. Pred dverami som si ešte asi minútu zatancoval. Mal som chuť. Veď, nikto ma tu nevidel. Trochu som sa tešil.
Tam.
Bol som na našom obvyklom dohodnutom mieste už dobrých desať minút, pretože som z nedočkavosti prišiel skôr. Spočiatku len tak bokom, aby som nevidel do ulice odkiaľ príde, lebo strach mi nedovoľoval inak. Potom som si povedal, si chlap, tak sa tak správaj a postavil som sa na miesto, kde bude už z diaľky vidno, že prichádza. Najprv som ju zacítil. Je to zvláštne, ale ozaj to funguje. Chémia robí majoritnú väčšinu vzťahov medzi dvoma subjektmi. Tu tomu nebolo inak. Prinajmenšom, moja zlúčenina reagovala na jej prítomnosť. Zahliadol som ju až neskôr, ako kráča. Moje oči viedol môj inštinkt. "Rovná sa" v reakcii. Nevedela či sa pozerať smerom na mňa alebo nie, zatiaľčo ja som nervózne prešľapoval nohami na zemi pri pohľade na ňu. Síce som párkrát natočil hlavu, no oči stále spočívali na nej. Priamo hľaď! Velil admirál. Keď jej noha vkročila kam mala, na veži odbil dvakrát zvon. Ide presne načas. Ako vždy. Dokonale. Dokonalá. Dokonale dokonalá.
Kdesi.
Sme kdesi. Na mieste, kde je nám fajn. Nie. Mne je fajn. Jej je voľajako čudne. Neviem(e) to opísať. Ani sa nesnažíme. Tvárim sa, že nič nevidím, no vidím. Necíti sa dobre. Ani jesť jej nechutilo. Už to nebude ako predtým. Nemôže to byť ako predtým. Nič a nikdy nebude ako predtým. Predtým a teraz. Neznáša to. No nevyhneme sa tomu. Spomíname na predtým a zabúdame na teraz. Teraz sa stráca a predtým sa nechce pripomínať.
Kdesi inde.
Snaží sa. Šli sme inam. Nie je to však miestom. Na vine je čosi iné. Niečo, čo neodstránime presunom. Niečo, čo neodstránime. Uhýba pohľadom a snaží sa oň. Aj ja uhýbam, aby som jej nechal priestor pre ten jej. Keď tak nečiním, nemá možnosť. Nechce. Nemôže? Jeden veľký otáznik.
Tam, kde vždy.
Oproti sebe. Bez klamstiev. Rituál je narušený čímsi novým. Tak krásnym, a predsa desivým. Netrvalo ani pridlho, ani prikrátko. Odhadla to úplne dokonale.
Dokonalá. Dokonale dokonalá. A tak sa lúčime. Nateraz. Jeden veľký otáznik. Teraz sa stráca a predtým sa nechce pripomínať. Trochu som sa tešil. Ako vždy. Dúfať a mať istotu...
To nie je pre nás.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 6.júna 2013 19:24
je to ako klbko, co sa strasne rychlo odmotava a ty sa snazis chytit aspon tu poslednu nitku, co sa ti neustale vysmykuje z dlane
Napíš svoj komentár