Je krátko po jednej a neviem si ani len pozapínať gombíky na košeli, tak sa mi trasú ruky. Pol hodinová sprcha predtým. Zamknutý, zakrytý závesom, kedy som sa pod tokom malých ihličiek vody rozplakal, aby som tak zamaskoval čo sa ozaj deje, mi nepomohla. Ešte asi po stý raz som si prečítal trojstranový list, ktorý som pre ňu napísal, pretože nebudem schopný to zo seba dostať inak - navyše, bude mať na mňa aspoň pamiatku. Počas toho som si nespočetnekrát utieral oči, aby nebol zamočený od kvapiek. Čakám ako odsúdený na popravu, ktorá má prísť o druhej, pretože viem, čo bude nasledovať. Začal som si skladať veci i keď nemotorne a sú celé dokrčené, no nevadí; ide o ten rituál. Potrebujem zamestnať svoje ruky a seba aspoň nejako, predísť zblázneniu.
Zapípal telefón a až som sa preľakol. Nie je to ona... Strach pretrval. Všetko som si pripravil dopredu a už len čakám. Nič iné mi nezostáva. Je to hrozný pocit vedieť čo nastane zopár dní dopredu. Práve preto si mylne myslíme, že by sme chceli poznať svoju budúcnosť a ani nevieme ako sa v tom hrozne mýlime. Vedieť veci dopredu je strašné a celý život, ako aj prítomnosť, ktorá je pre naše vnímanie vlastne naším životom, potom strácajú svoje čaro. Pulz 94.
Kiežby...
***
Prekvapila ma pol hodinu pred dohodnutým termínom a presunula to o 15 minút dopredu. Pulz 115.
***
Rozišli sme sa na námestí a musel som sa ísť prejsť. Kráčal som nemotorne s prázdnym pohľadom po zemi. Ide o ten rituál. Telefón som mal naposledy v ruke ešte keď sme sedeli spolu a zavolal mi niekto a konečne som si to všimol. Päť neprijatých hovorov, dve SMS, tri správy na FB a zvoniaci mobil. Vypol som ho. Teraz som nevedel koľko je hodín a vlastne som si uvedomil, že je mi to jedno. Nezáleží na tom. Záleží vôbec na niečom?
Kráčam cez park a zo stromov mi na hlavu, ramená a chrbát padajú mohutné kvapky a schladzujú ma. Je zvláštne ako je v parku menšia hustota obyvateľov na meter štvorcový než je v bežných uliciach. Idem pomaly a myslím na ňu. Okoloidúci ma obdarúvajú pohľadmi, ktoré vnímam len aurou a periférnym videním, pretože žiaden neopätujem. Stelesnené zúfalstvo je pocit, ktorý z nich vycítim. Teraz je tam pre mňa len Ona a siluety okoloidúcich ma neinteresujú. Na nohy sa mi lepí voda a mieša sa s blatom. Postupne som viac a viac v bahne. Šlapaje oťažievajú, no čakal by som opak. Situácia krásne vykreslená. Načo som sa potom snažil?
Koniec parku. Prechod pre chodcov. Stojím tam sám na červenú, neschopný prejsť na druhú stranu, kým neprišiel niekto zo strany oproti a nestlačil tlačidlo, na ktorom sa vysvietilo: Čakajte. A tak musím čakať a musela to za mňa vyriešiť ona. Prechádzame konečne cez cestu na druhú stranu; Ona má ešte čas.
Chcem skúsiť novú, nepoznanú cestu, a tak bočím do ulice, ktorá by mala viesť tam, kam potrebujem. Ako so všetkým novým, prekvapila aj ona. Slepá ulička. To tak býva, keď sa vrháme do neznámeho len tak. Musel som sa otočiť naspäť a symbolicky som odbočil do ďalšej uličky v nej, kde boli smetné bedne a smrad. Za chyby sa platí, tak som šiel cez ňu a už som bol na mieste, ktoré mi bolo známe a vedel som ako ďalej - obdarený puchom. Kiežby som vedel ako ďalej aj inde...
Pokračoval som do ďalšieho parku. Pred ním však cesta, kde som chcel prejsť na druhú stranu. No neustále mi bránilo nejaké auto ako aj pri Tom. Stále nejaká prekážka, ktorú som tam videl. Keď som konečne mohol prejsť, bolo tam hrozne veľa špiny a vody. Dvojice symbolov, ktoré vidí len ten, kto má vidieť. Ale ak som chcel prejsť, musel som Teraz... Park bol strašne dlhý, čo mi len vyhovovalo. Naľavo odo mňa industriálny megaloman na koľajach a napravo zhon a ruch MHD. Ku koncu som strácal kontakt s civilizáciou a konečne som zacítil tú vôňu. Príroda. Ešte aj sýkorka prišla ku mne na asi dva kroky a pozerala uprene na mňa. Na ňu som sa už pozrel. Videla ten pohľad a podišla až k mojej nohe a ďobla ma na znak pochopenia; potom rýchlo odletela preč. Aspoň jedna, pousmial som sa. Dnes prvýkrát.
Otočil som sa na konci čelom vzad a prešiel cestu znova a pokračoval smerom k ďalšiemu parku cez iný park. Pri prechode cez cestu som šiel cez prechod a narazilo do mňa nejaké auto. Nepamätám si nič, lebo som sa ani nepozeral, len to, že bolo biele. Spadol som na zem, zodvihol sa, bolelo ma koleno a pokračoval som ďalej. Šofér ženského pohlavia vybehol von, zistil som to len podľa hlasu a dožadoval sa mojej odpovede na otázku či mi nič nie je. Nič som nepovedal, a tak to po pár pokusoch a chvíli prenasledovania vzdala pravdepodobne zo strachu, že jej niekto ukradne otvorené naštartované auto. Nezazlieval som jej to. A možno si len myslela, že som nafetovaný. Aj tak to bolo jedno. A na otázku či mi nič nie je by som jej teraz nemohol odpovedať tak, ako by si predstavovala.
Ďalší park, ďalšia samota. Tak to mám rád. Len príroda, stromy a ja. Sám. Ako vždy. Naokolo spev vtákov. Škovránky a havrany sa pretekali, kto z koho. U mňa vyhrával DJ Čviro, lebo havrany boli príliš melancholické.
Dostal som chuť ísť na jedno konkrétne miesto, tak som sa tam vybral. Šiel som okolo kostola a zvažoval som či nezájdem dovnútra, ale bola práve omša a nechcel som rušiť ľudí svojou bezduchou prítomnosťou pri sviatosti. Navyše to bolo blízko Nej a čo ak by náhodou... Chcel som ju teraz nechať osamote. Napokon, sama to tak chcela a nezalievam jej to. Nič lepšie sme spraviť nemohli. Blížil som sa k svojej finálnej destinácii, do parku, kam som pôvodne chcel ísť celý čas, no vyhýbal som sa tomu tak dlho, ako sa len dalo. Podišiel som na inkriminované miesto a sadol si na hojdačku, ktorá bola celá mokrá. "Raz, keď sa opijeme, sa sem prídeme pohojdať." Jej slová. Už sem asi neprídeme. Tak som sem prišiel aspoň ja. Sám. Pohojdal som sa chvíľu a potom vstal. Ľudí okolo som si nevšímal, ale o nich nemôžem tvrdiť to isté. Hojdačky boli dve a na chvíľu som si predstavil, že JE tam. Bolo to horšie, tak som prestal. Hneď ako som sa postavil sa začalo rozprchávať silnejšie a silnejšie. Pozrel som hore a povedal zúfalé: "Ďakujem..." No nemyslel som to tak. Rozlúčil som sa s miestom Rituálu Rituálov a pobral sa domov. Pulz 56.
Počas cesty som stretol dve dievčatká a obe sa mi pozdravili: "Hello."
- "Hello."
- "Hello." Odpovedal som i ja a pozrel na ne. Boli to prednedávnom moje sedemročné žiačky a strašne ma potešilo, že si ma pamätali. Evka a Lenka. Obe zo zahraničia a nevedeli po slovensky. Išli v doprovode nejakej pani. Pousmial som sa. Dnes druhý a poslednýkrát.
Domov som došiel celý premočený a zmorený.
Upršaný deň mi len pripomína, čo sa udialo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár