Som ako ortuť - páčim sa, no nevedno sa ma dotknúť

Mám rád ten pocit, keď je v miestnosti tak ticho, že počuť zvuk sekundovej ručičky. Je to pomerne upokojujúce napriek tomu, že každým jej zvukom mi ostáva menej času, nech už je to na čokoľvek. V pozadí počujem tlmený zvuk mesta a jemný škrek a piskot výťahov, ktoré narúšajú komornú harmóniu. Ako vždy si pohmkávam a vypiskujem nejakú melódiu, pravdepodobne zasa tú, ktorú som počul ako poslednú. A čakám.

Čakám i keď viem, že ten, kto čaká, nie je čakan.

Je to zvláštne, ale vždy som vedel jednu vec: Milovať a byť pri tom sám. A tak som tu teraz len ja; tak, ako som bol stále, ako som bol vždy predtým. Zaujímalo by ma, kedy sa to zmení. Len ja a ticho. Na druhej strane, ticho mi vyhovuje. Každý potrebuje priestor pre seba a som v tomto známy excentrik.

Dosť bolo se(nt/d)imentu.

Pozerám na hodiny. Čas tak plynie pomalšie. Viem, poviete si: Debil. Vážne ide pomalšie, nech si hovorí fyzika alebo konštanta čo len chce. A tak mám viac času uvažovať nad tým, kde som urobil chybu. Niekedy to nevyjde - pretože niekedy som chybu neurobil - ale snažím sa - nie robiť chyby.

Časom často pijem z čaše času. A niekedy sa stratím v čase - alebo v čaši.

Vedľa mojej ruky rozliata varná banka, jemne puknutá od privysokého tepla, ktoré bolo potrebné pre správnu reakciu. Strychnín sa tak lepšie inhaluje. Pomaličky mi začína byť horšie a horšie a ľutujem svoj predošlý "ne"uvážený čin. Tentokrát som asi chybu predsa len spravil. Čo už teraz, keď je neskoro. Pozerám sa znova na hodiny, a(k )by som mal viac času... Každým jej zvukom mi ho ostáva menej a menej. Nech už je to na čokoľvek. V pozadí počujem tlmený zvuk srdca a jemný škrek a piskot hlasiviek, ktoré kričia od bolesti.

Chcel som sa stratiť a stalo sa. No stratil som sa navždy.

 Vymyslený príbeh

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu