Upustiť od svojich ideálov a potom ich znova nájsť; to sa môže stať len mne a teraz. Všetko sa točí a vzduch sviští pomedzi. Uniká, no dáva o sebe znať. Nepolapiteľný. Predsa je tam. Na dosah.
Odrážam sa znova a znova, snažiac sa zabudnúť... Zabudol som. Okamihy mi mihajú pred očami, ale ja si všímam len obraz, na ktorý som sa uprel. Ten jeden bod. Aby mi nebolo zle. Niekedy však zvíťazí zvedavosť, poobzerám sa a je mi potom nevoľno a točí sa mi hlava.
Tak sme sa krútili chvíľu dokola. Najprv ten Bezmocný, potom ten Bezbranný. Po momentoch dynamiky nadišiel čas pre statiku. Preplietali sa medzi seba a nechali priestor jeden druhému. Len tak. Nezištne.
Pohli sme sa inam, miesto tak známe, pocity tak spontánne. Hlavou vír, veril že ma odnesie kamsi inam. Kde niet pomoci. Čiastočne sa mu to aj podarilo; prehovoril: "Mám prosbu. Môžem to spraviť? Chcem vedieť, čo to s vami urobí. Viem, že ste len čo ste a nemali by ste, no nedá mi to. Neviem preto premýšľať a neviem sa preto sústrediť. Musím využívať všetko na to, aby som odolával pokušeniu, keď ste spolu. Keď ste tak blízko seba."
Tak, ako som nebol ešte s nikým iným, a predsa sme tak ďalekí.
"Ja viem, že ťa pustí k sebe, ale zdvorilosť káže, aby si sa opýtal. Ak už nijako inak, aspoň Takto." Slová, ktoré som si opakoval v hlave celú cestu, aby som ich nezabudol. Potom čo sa k nej vrátim ich musím vysloviť. Alebo nie, rovno sa o to pokúsiť. Nechcem sa zblázniť z toho neznámeho pocitu, ktorý nevie čo keby...
No vrátil som sa späť a zistil, že žiadna cesta nebola. Môj dych oddychoval - na jej krku. Moja ruka pri jej perách prezrádzala neúmyselne úmysel. Nechcel som ju pustiť. Nikam... Od seba... Preč...
Prechádzal som sa po jej tele a ona po mojom. Žiadne zákazy. Bol som na jej tele a ona na mojom. Mimo medzery. Držal som ju a ona mňa. Vzájomná väzba.
Pustil som ju a stratil som seba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár