Kreslo praská popri tom.
Vietor sa hraje s mojimi vlasmi; tak ako ona s mojimi pocitmi. Nechce to - ani jeden z nich - no som im v ceste. Strapaté vlasy odzrkadľujú môj stav. Kto by na mňa pozrel, pomyslel by si svoje. Nech. Záleží na tom, čo si myslí ona.
Je mi zima. Teplo? Sám neviem. Nevieme...
Doškriabal som si hlavu, lebo cez vlasy sa neviem sústrediť, v domnienke, že si upravím účes. Vietor stále fúka a kreslo stále praská pod náporom vetra, skrz moju váhu a pohyby. Môžem si za to sám. Nik iný.
Trasú sa mi ruky a telefón sa bojí, že každú chvíľu skončí dole na betónom posiatej ceste. Z nás dvoch si tam prajem sko(n)čiť len ja, ale na to som príliš zbabelý. Navyše, nespravil by som jej to. Bolo by to sebecké. Najsebeckejšie. Kreslo prestalo aspoň na chvíľu.
Postavil som sa. Mobil dostal väčší strach. Oprel som sa o zábradlie, lebo som nedokázal stáť rovno sám od seba a začal písať. Kreslo v pokoji, telo tiež.
Pozrel som sa smerom kde býva. Pozerám sa tam často. Už len chvíľu a nebudem mať kam. Kreslo prasklo, lebo som doň omylom zakopol. Ešte naposledy zafúkal riadny vietor, no vlasy sa mi už nepohli. Len krv steká dolu hlavou.
"A usmievaj sa, PROSÍM (aj keď len očami)" boli jej posledné slová. Pre mňa. A prvýkrát som sa neusmial a keby som mohol vidieť ani oči by sa určite neusmiali, pretože nemohli...
Pretože som nemohol...
A kreslo stále praská.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A usmievaj sa, PROSIM. Pre mna.
Mind the gap.