V harmónii pocitov sme sa nechali viesť, ako keby sme nevedeli kam. Sprevádzaní nárazmi vetra a zvukovými vlnami reflektovanými na tmavozelených listoch všade naokolo v tme sme spoločne niesli svoj údel. Náš údel. Tma je ten čas, kedy nás nevidia. Zahalíme sa pod jej plášť a cítime sa v bezpečí - umocnený pocit dotykom - a nič viac k šťastiu v ten moment nechýba. Tej noci moc dotyku prišla na pomoc.
Začalo to trpaslíkmi. Išli sme okolo a sadli si vedľa nich. Všetko sa vždy začína nimi. Predstavivosť je matka, ktorá prikazuje a zároveň povoľuje. Neviem ako si ich predstavuje, no viem, ako si ich predstavujem ja. Nepotrebovali sme to. Potrebovali sme čosi iné.
Oddychujúc na malej stoličke sme sa pomkli; živý plot nás oddeľoval od nich. Od toho všetkého. Pre trpaslíkov postačujúci, no my sme vždy videli ponad - a to je náš deficit a zároveň predispozícia do budúcna. Bolo ich nespočetne, pretože sme sa nevedeli sústrediť na ich spočítanie. Ani sme nechceli. Nevadili. Navôkol ruch a vzruch. Neviem, ktorý som si všímal viac; asi tak striedmo. Jeden z nich ma vyvádzal z miery a ten druhý vyvádzal z miery ju. Nás oboch.
Lenže v ten večer sme nevedeli kde je miera. Išla naokolo, nezastavila sa však. Nepotrebovali sme to. Potrebovali sme čosi iné. Stratení v čase sme si dávali načas. Nikam sme sa neponáhľali. Hrali sme ja tebe a ty mne.
Návrat do súzvukov vyvolal pocit straty a priviedol naspäť, hoc len na chvíľu, čo nemal. Nechali sme sa preto opäť viesť a bolo nám jedno kam nás zaveje. Zavialo jedného do splete toho druhého. Sieť, ktorá nemá účel chytať ryby do pasce, ale zachrániť padajúceho z lana. Spadli sme a nechali sa ňou jemne pohupovať. A zo zimy bolo rázom teplo. Chlad na tele sa premenil vo vyhňu, kde sme spoločne prihadzovali. Raz ty, raz ja.
Zastavili sme na mieste hriechov, kde len nedávno predtým zhrešili iní. Teraz sme boli na rade my, podvedome prinútení aurou miesta. Nezhrešili sme však. Premenili sme dávne, spustošené a ušliapané miesto plné prachu, špiny a hliny na miesto plné zelene a tvojich jemne oranžovo - no hnedých listov.
Po trpaslíkoch prichádzajú nymfy, ba ešte aj tie by nám vtedy závideli. Nepotrebovali sme žiadne čary, lebo všetky už dávno pominuli. Ostal len naturalizmus v svojej pravej podstate, priamo v útrobách industrializmu. Vlnky mora prechádzali po mojej tvári a tu i tam som sa dotkol hladiny či povrchu útesov. Strácal som sa v nich a plával, hladiac rukami čosi, čo sa ťažko opisuje. Osud ma nechal plávať kam som chcel, nebránil mi, a predsa som sa nestratil a vedel som ktorým smerom. Mohol som ísť kam som si len zmyslel. A nie len ja.
Po zmyselnom prišlo upokojujúce, a tak sa pekne striedali. Vetrom bol tvoj dych a zemou tvoje telo. Stál som kdesi inde a rukami tápal po Zemi. Napokon som vedel presne kam idem, už som netápal. Premenil som cestu, tú špirálovitú líniu v niečo, čo malo zmysel. Myseľ bola v oblakoch a tie miestami zakrývali slnko. Pri jeho dotyku som sa rozpálil. Dve slnká si vymieňali atómy vodíka a hélia. Došlo k nejednej reakcii, preto som sa radšej zas a znova nechal schladiť vlnami mora.
Zachvela sa. "Je ti zima?" Spýtal som sa, vediac dopredu odpoveď.
Museli sme prestať, no ani jeden z nás to nechcel. Nekonečný počet koncov. Jeden z nich však napokon predsa len zvíťazil. Všetko má svoj koniec, ak by nemalo, boli by sme veční... Na to ešte máme čas.
Narušili sme dokonalosť a takmer ma to zabilo. Odpustil som si, pritom som nemal čo. Línie sa od seba vzďaľovali. Vytvárali čoraz rovnejšiu priamku. Miestami vybočovali... A preto sú krásni.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár