Ja mal som šál a dal som tvár do zabudnutia. Už viem, že len ten sen, čo chcem, má dni, čo nútia. Preto v tmách sa raním, tvorím obludu; a začínam s hraním v hranách osudu. Tam stál sám kráľ a dbal na bál, na bál bez krásy. A bál sa kráľ tých dám, čo zval. Veď vieš kam asi?! Preto v tmách sa radí, čelo, blesk i dúha; príde vám bezhlavý, veď sa nerúha. Dnom brál zlých skál, tam stál môj žiaľ, zlomom priepasti. Ja kráľ som tvoj, môj ne- pokoj už zas nemá s kým... Preto rád sa bavím, tlieskam bolesti a už mám správny rým, čo sa nezmestí. Ja mám noc lán. Som sám, padám. Už ma niet. Bez viet. Báseň 4 0 0 0 0 Komentuj