Kedysi, nie až tak dávno, som bola na životnom rázcestí a musela som si vybrať jednu cestu. Nevravím, že by som si vybrala zle ale v človeku vždy ostane aj tak tá jedná vec, čo by bolo keby...? Stále sa k tomu vraciam, nikomu o tom nehovorím... niekto si myslí že som emocionálne zablokovaná, iní zase že som uzavretá a nemám rada spoločnosť. Ja mám rada spoločnosť, ľudí milujem (aj napriek ich hlúposti), ale teraz častejšie vyhľadávam samotu. Občas ma prepadnú čudné myšlienky podporované momentálnou hodnotou alkoholu v krvi. Asi som zdedila predsa len niečo po babke a to tú psychickú labilnosť. Raz ma nájdete na psychiatri ako počítam sedmičky v športke (to robím, mimochodom, aj teraz). Je strašne v živote stáť pred veľkými rozhodnutiami a potom sa s tým vysporiadať, bez ohľadu na to či bolo alebo nebolo to rozhodnutie správne. Tieto situácie zvládam len veľmi ťažko a najhoršie je, že keď sa niečo v mojom živote poserie, tak sa poserie všetko. Môj život má rád reťazové reakcie a ja len stojím a prizerám sa. FUJ.
S pozdravom Váš grafoman
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár