milujem to očakávanie, keď si kupujem miestenku vo vlaku a nikdy neviem kam si sadnem, poprípade koho z toho miesta vyhodím. Naposledy som bez hanbi vyhodila mníšku(a to som dúfala že sa mi to nikdy nestane) ale tak čo, mala si predsa kúpiť miestenku nie?
Nuž, dnes keď som tak nastupovala do vagóna číslo 9 na svoje obsadené miesto 86 predierajúc sa cez asi milión ľudí, zahliadla som to svoje kupé.
-Och my god, to čo má byť toto?
V kupé sedeli sami starí chlapi. Smrad potu mi neskutočne udrel do nosa ba čo je horšie, tá nevypraná vôňa či smrad alkoholu mi tlačili slzy do očí.
-Dobrý deň ja mám miestenku na číslo 86.
Miesto pri okne. Sedel tam jeden z tých chlapov a ani sa neráčil opustiť miesto len sa posunul.
-Hm ďakujem.
Mám rada miesto pri okne- pekný výhľad a navyše ma to privádza no rôzne myšlienky. Tak zložila som sa aj keď nebolo, bohvieako, kde. Kabelu som si položila na kolená a ruksak k nohám. A potom som si to všimla.
-Prepáč zavadziam ti tým ruksakom?
Oproti sedel chalan, celkom sympaťák. Taký blonďavý ryško- alebo ako to nazvať. Mal, aspoň tuším, zelené oči, trochu nižší ale stále vyšší ako ja. Prudko dýchal. Najskôr som rozmýšľala či náhodou nieje nejaký feťák a má abstinenčné príznaky, potom som rozmýšľala, čo by som robila ak by mal hypoglykemický šok...
Dala som si slúchatka do uší a počúvala hudbu. To isté spravil aj on. Neskôr som vytiahla anorganiku a čítala si niečo o halogénoch a ich zlúčeninách.
Obzerala som sa po kupé- po tých starých pánoch a celé mi to prišlo nejaké vtipné
-No xantipa, si dopadla
Po zahľadení som sa pozrela na mladíka, ktorý na mňa uprene hľadel. Snažila som sa vyhrať očnú vojnu ale nepodarilo sa mi. Vždy som sa pre-pozrela na kôš a kútik sa mi až skoro kŕčovito dvíhal dohora.
-Všimol si to?
Obzrela som sa po batožinovom mieste, kde by som si mohla ten ruksak vyhodiť aby predsa len nezavadzal no nič som nenašla.
-Ujo môžem vám tu tašku posunúť?
-Môžem ten ruksak vyhodiť hore?
-Ahm.
Ryško si asi všimol, že by som sa rada toho ruksaka zbavila a navyše jemu tiež musel asi zavadzať pod nohami.
Ach krásny pohľad. Vážne, keby ste to videli. Celú cestu sme si vymieňali pohľady a úsmevy( teda ten skôr ja, lebo moje kŕče boli silnejšie) celé to bolo také milé.
"Gentlemani" vystúpili v Považskej Bystrici. Vlak už meškal viac ako polhodinu, skutočne dlhá cesta. Ryškovi bolo asi už dlho tak sa postavil na chodbu kde sa mu hneď lepšie dýchalo.
-Škoda že už budem vystupovať.
Žilina sa blížila aj keď som mohla vystúpiť až v Kraľovanoch. Dúfala som že mi aj ten ruksak zloží dole ale nestalo sa tak. Bol na chodbe. Rozmýšľala som, ako by to bolo mať sex na záchode vo vlaku- s ním. Prijal by ponuku? Chcela by som... Potom som si spomenula na svojho supermana zo školy- RNDr. Martin. Jaj bože dala by som si povedať.
-Škoda
Zložila som si ho teda sama a vyšla s kupé. Pozrela som sa najskôr doprava a potom doľava, kde stal on. Keď som ho objehala, vymenili sme si pohľad a ja som si nadávala prečo som sa mu nepozdravila.
-Ty si taká krava, xantipa.
Vychádzam z vlaku ani neviem akým smerom, ale zazrela som ho cez okno tak som sa naňho posledný raz usmiala a zamávala som mu. Ani si neviete predstaviť ako ma to naplnilo šťastím. Celú cestu som sa usmievala až kým...
-Toto nieje Žilina?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár