Ďalšia nabúchaná maloletá cigánka

Na rozpadnutej lavičke v parku sedelo dievča. Čiernovlasé, vychudnuté, sotva pätnásť, možno šesťnásťročné , oblečené do tmavých farieb a tak trochu viac „alternatívne“ s neprítomným výrazom pofajčievajúce svoju cigaretu. Už v jej očiach bolo vidieť tú slasť z trochy tabakového dymu , ktorá sa prekrývala s jej bolestným výrazom na tvári príznačným pre dlhododobé trápenie akoby vpísané do tváre jedinou vetou „Život ma asi nemá rád.“ Celý jej zovňajšok doplnený ešte aj tmavším odtieňom pokožky vo mne vzbudzoval len jednu jedinú možnú myšlienku: „Zas ďalšia maloletá nabúchaná cigánka.“ Po chvíli sa pri nej pristaví aj ďalšie , pravdepodobne o trochu staršie dievča už na prvý pohľad patriace do tej istej zaškatuľkovanej kategórie.
„Čo sa stalo?“-opýtala sa staršia tej mladšej a popri otázke si taktiež prikladala k ústam cigaretu a otáčala smerom proti vetru, aby sa jej podarilo zo zapaľovaču takmer bez plynu vydolovať tú iskierku symbolizujúcu maličký, nepatrný kus raja v tomto obrovskom svete v ponímaní spoločnosťou a krutým životom donúteného fajčiara.
„Nezohnala som. Teda áno, ale otec sa nadrbal a vzal mi všetky. Neviem , ako teraz pôjde Szabi na tú kontrolu.“-jej flegmatický výraz sa zrazu zmenil a oči ako barometer problémov tentokrát ukazovali naozaj výsokú hodnotu .
„Inak, včera zomrela.“-druhé dievča konštatovalo, akoby sa so smrťou stretávalo denne takisto akos rannou kávou či poobedňajšou cigou.
„Kto? Dúfam že nie Katka...“
„Áno, ona. Strašné, Viktorovi teraz už naozaj nikto neostal. Ja by som ho aj vzala k nám, len keby nebol v tých sračkách s pikom...“
„Je tak nepovrchné a nesebecké od teba, že odkedy sa dostal do nejakých pár prúserov ,vnímaš ho ako sto rokov prenasledovaného zločinca a vydedenca spoločnosti. Keby sa len tak dal vrátiť čas , aby som ti mohla ukázať tie časy...“
„Mám taký nápad. Ja viem že sa ti hnusí, ale musíš, musíš nám pomôcť...“
„Preboha, viem o čo ide...“
„Pozri , ak by som ja nemala leukémiu a oslabenú imunitu tak by som to vzala ja lenže... ak k tomu zafajčenému baru pridám ešte aj toto, tak...nemám šancu dožiť sa Silvestra... aj tak sa ho možno nedožijem...“
„Dobre. Bože, ako som to dopadla...Pane bože... Ja som ešte pred pol rokom tak odsudzovala šľapky, prisahala som...“
„Keď zomriel, sľubujem , že budem tvoj strážny anjel.“- chytila ju druhá za ruku a bolo na tvári jej bolo vidieť sklamanie. Ani jedna z nich nechcela tento život, no obe ho museli žiť.
...Áno, mala som pravdu. Ďalšia nabúchaná maloletá cigánka. Proti svojej vôli, pre vôľu ostatných...

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu