Nie, ďakujem, neprosím. Nechýba mi. Už.
To, že sa mi na hlavu zvalila jedna, alebo aj dve kopy problémov asi nie je len náhoda. Príliš som sa venovala druhým a zabúdala sama na seba. Poviem vám, radšej prehnaný egoizmus ako chorobná tolerancia voči ľuďom, ktorí sú blízki vášmu ♥-čku. Sme v dobe, kde nemôžete veriť už ani vlastnej rodine, nieto ešte ľuďom, ktorí s vami žiaden pokrvný zväzok nemajú. Ja už pre istotu neverím nikomu, ale naozaj nikomu. Len sama sebe, aj to len v prípade, že som v hornej polovici mojej sínusoidy s periódou dve, max. tri hodiny.
Keď si to tak spätne vezmem, všetko sa začalo niekedy vtedy, keď sa to začalo tak trochu "posierať" s mojím frajerom. Ja som majster plánov a s ním som mala po dvoch rokoch už riadne plány. Brala som ho ako hotovú vec, ani som nebrala v úvahu možnosť, že sa niekedy rozídeme. No a keď som pod vplyvom hypnózy mojich bývalých priateliek iniciovala rozchod, a ešte sa akoby tešila z ranenia vlastnej duše /naozaj čudný pocit ukájať sa na vlastnom nešťastí/, zrútil sa mi svet. Všetko bolo v piči. Ja celá som bola v piči, a to teda poriadnej. Depky sa striedali s rebéliou, ku koncu už rebélie stále úbudalo až ostali len tie depky. Rev, káva, chlast, cigarety, vreskot, hnev, búšenie srdca, zúfalstvo, škrípanie zubami,peklo v tej mojej makovici. A samozrejme, aj negatívne veci v mojom okolí som začala brať ešte pochmúrnejšie. Nedokázala som sa zmieriť s niektorými faktami, ktoré už prosto raz sú, aké sú a pravdepodobne také aj ostanú-nemenné.
Topiaci sa aj slamky chytá a ja som sa začala dávať dokopy s hocikým. Vyhľadávala som spoločnosť ľudí, ktorí mi predtým vôbec, ale vôbec nechýbali. S každým, s kým som strávila pár hodín a potencionálne sa začalo niečo javiť na obzore, som bola "in love." No bola som trápna, jak také 11-ročné dievčatko s vypchatou podprsenkou. Hanbím sa za seba. Ako vraví schiza, už na začiatku som si mala uštedriť jednu riadnu facku. Mohol aj on, od čoho tu potom je. Proste začala a nádejala som sa s každým, dokonca aj s cigáňmi. Nie som rasista, ale viete, akého cigáňa mám zrovna namysli . Teda nie až taká hotová katastrofa, bol z decáku, ale predsa tam boli isté povahové črty + povesť /ktorú nadobudol oprávnene/. A to som bývala baba, ktorá si fest vyberala. Nechcem vyznieť ako namyslená, plytká hus, ale možno aj právom.
Ale našťastie to chvíľkové zahmlenie ma prešlo a dúfam, že už trochu dospelejšie som sa dostala k záveru: "Chlapa nepotrebujem, kým si nedám do poriadku život."
Nateraz potrebujem čas nato, aby som si dala do poriadku najprv svoju psychiku, ktorá ešte možno trpí "pubertálnymi vírusmi", veci doma s rodinou a rozhodnúť sa medzi dvoma možnosťami : ODÍSŤ/OSTAŤ, naučiť sa byť spokojná sama so sebou a konečne po tých všetkých kokotinách a vzburách nájsť samú seba.
A pre všetkých čerstvých pubertiakov /netvrdím, že ja som z toho už vyšla/: Viem, že váš vek je pre vás teraz možno trápenie. A všetko okolo sú problémy. Ale aké len budete šťastní, keď vás to po troch , štyroch rokoch začne prechádzať. Skutočne .
Tak, k tým chlapom. Milé dievčence, ktoré zúfalo hľadajú svojho princa na bielom koníkovi a vidia ho v každom, už aj predavačovi v trafike a trochu mladšom autobusárovi. Najprv musíte vy samé nadobudnúť najmenej rozmery vyzretého dievčaťa, aby niekto taký mohol prísť. Aby ste objektívne mohli pristúpiť k výberu, pretože prechod od "nerozumu" k rozumu by to aj tak ASI nevydržalo.
Ale nebudem nikomu radiť, najmä nie v takých veciach . Každopádne, záver tohoto blogu: "XIXIXI, gratula! Možno ťa prechádza kríza veku! Odľahlo, čo? "
A v neposlednom rade by som chcela poďakovať za čítanosť mojich posledných blogov a povzbudivé komenty, naozaj si to veľmi vážim !!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár