Dlho ste ma trápili. Tie vaše trápne požiadavky a nesplniteľné ultimáta, všetky tie strašne úzke mantinely a obmedzené priestory pre akýkoľvek prejav individuality, každodenné tlačenie cez kopirák a pravidlá spôsobujúce vášmu ♥ najprv zrýchlene Boom booom booom a o pár rokov boooom a potom len : " /nič/ ".
"Nenadávaj, k dievčaťu sa to nehodí."
"Ak sa chodíš baviť do pub2000 , ľudia si budú myslieť, že nemáš peniaze."
"Nenos také vysoké topánky, dojebeš si nohy a navyše keď ideš vedľa otca a on je nižší je to trápne."
"Nekérkuj si papulu, je to strašne úbohé, že chce takto dakto pútať pozornosť."
"Netreba ti chodiť do kostola, aj tak ti to nepomôže."
"Nieže budeš nosiť dačo od činčina, vyzerá to spravidla kurva lacne!
"Nieže jej dačo náhodou zadarmo alebo jej nezištne pomôžeš, sa to proste nenosí a navyše ani profit z toho mať nebudeš!"
"Nieže budeš mať dačo s tým cigáňom!!!"
Už mám po krk a vyššie vašich stresov, vašich drám a vašich tragédií, tragikomédií, twilightov, bojov za práva homosexuálov , príkazov a rozkazov, jebačiek a pokerfaceov, kurviev a kokotov, trápnej rihanny a celej modernej trendovej časti sveta, ktorá vie, ako sa má žiť a má právo vytrčiavajúcich zasa posielať späť na zem.
Milujem život. Ale ten svoj, nie ten váš.
Chcem mať taký strašne priblblý úsmev , ktorý vám totálne vykrúti pusu, a to len preto, lebo viete, že žiadne "zajtra" sa zatiaľ nechystá a vy žijete pre silu okamžiku.
Chcem sa rozbehnúť po parku pri zapadajúcom slnku rozbehnúť s ním po parku , na očiach s PEACE okuliarami a v ruke s cukrovou vatou.
Chcem nosiť len ružové baletné sukničky vyzerajúce jak tá cukrová vate, staroružové balerínky a úzke biele tielko. A chcem sa cítiť jak taká phantasy fee.
Chcem sa na deň zbaviť mobilu. Deň ho nechať vypnutý v šuflíku a deň nemať prehľad o čase. Však slnko takisto ráno víde a večer zapadne.
Chcem mať život bez vás a vašich pravidiel, chcem ...
Ak by ste tak strašne nesúdili a nemali také účinné prinucovacie prostriedky, mohla by som...
A čo tak mať u piči??? Vás už aj tak nezmením a ak sa mi náhodou raz ten život skončí a bude prežitý na pol , vy mi ho taki nevrátite...
Buďme si fifty fifty . Majte ma v piči a ja chcem byť na tom rovnako, milí malomešťania s ponožkami vytiahnutými po kolená alebo pusteným Riťmusom na plné péro z kvalitného mobilového repráka
V blogu bola používaná druhá osoba mn.č. z dôvodu lepšieho vystihnutia psychického rozpoloženia autorky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
profesor
17. 6.júna 2011 09:38
az na tu kritiku malomeštanov mas pravdu
Napíš svoj komentár