Ráno som vstala asi tak o pol jedenástej, keďže som vedela, že doobeda k nám aj tak nikto nepríde. Vlastne ani nikdy neprišiel, len raz jeden môj bývalý spolužiak, pred ktorým som simulovala odpadnutie, ale fakt...Také stresy som z toho mala, bez srandy, vždy som nenávidela stretnutia s ľuďmi, počas ktorých som nemohla pôsobiť dokonale po všetkých stránkach, teda aspoň v rámci svojich možností. A „vymáknutie“ ma v pyžame s neučesanými vlasmi bola pre mňa ozajstná pohroma, i keď som vtedy mala len sotva sedem rokov. Ešte som ostala ležať v posteli, možno o jedenástej mi otec povoňavkoval perinu, a už len jeho ranná prítomnosť vo mne vzbudila odpor, pretože ešte včera večer ako jeho posledné slová padli nadávky ako retard, sebecký retard, sprostý retard, pridrbaný retard...Presne si nepamätám. Potom som sa už pobrala do kuchyne, spýtala som sa mamy, čo máme jesť. Jedla som včerajší rezeň s chlebom, pretože ona si nikdy nejak extra nepotrpela na raňajky. Teda aby som bola presnejšia, na žiaden chod. Ani na raňajky, ani na večeru, ani na obed, ani na desiatu, proste na nič. Niežeby sme boli v dákej finančnej tiesni, práve naopak, len ona nemá také zvyklosti súvisiace so staraní sa o obživu pre svojich potomkov od mojich asi tak sedem rokov. Keď som už dojedla ten gumový rezeň, spustili sa prípravy zovňajšku. Je to denná dlhá procedúra, nebudem ju opisovať, pretože je veľmi detailná a na každom tom detaile záleží. Neviem kedy, ale asi to bolo okolo druhej, „dotasili“ sa k nám otcove sestry. Korunované dôležité kravy,vidím ich raz , dva razy do roka, no aj to je veľa. Aj napriek tomu, že otec trval na mojej prítomnosti počas tej „milej“ návštevy, ja som musel opustiť priestory bytu okamžite, najneskôr desať minút po príchode tej storočnej vody. Zavolalala som mojemu teplému kamarátovi bývajúcemu o blok Ďalej, pretože som vedela, že on tradície mučenia najdokonalejších stvorení na zemi nepodporuje, že potrebujem nejaké útočisko. No, útočisko ako útočisko. Jeho byt je plný nástrah, teda hlavnou sú jeho zaujímaví fotrovci, notorickí alkáči. Hneď , v momente, ako som zaklopala na dvere, mi otvoril jeho úchylný otec, zjavne podgurážený ma vybozkával a strekol na mňa obyčajnú vodu z nádobky na okenu(haha, aké originálne, aspoň má ujko zábavku . Potom ma otázkami rujnovala jeho podnapitá mamička, ktorá ma 38, ale vyzerá najmenej na 50. Je to taká typická krásavica, postava meter krát meter, mastné vlásky, v strede už plešinka (zaujímalo by ma, ako sa k nej dopracovala), tri zúbky v predu a dederonové šaty končiace tesne kdesi pod jej zadkom(dúfam, že to bol zadok, keďže jej rozliata postava nedovoľuje rozoznávať , čo kde začína a končí). Kamarát bol zatiaľ na wecku(ani nechcem pomýšľať, čo tam robil, ale tak upodozrievam ho, že priamo hajzel nepotreboval) a potom zahlásil, že si ide ešte von zapáliť a že nech idem aj ja, že ma dole čaká dáke „prekvapčo“. Stál druhý pán magor z našej partie, magor fakt s veľkým M, chlapec šikoro-ďaleko známy svojím ostrým humorom, ktorý uplatňoval najmä voči svojim rodinným príslušníkom a ľuďom z partie. Napodiv ma len trochu „pofŕkal“ Getrúdou, voňavkou, ktorá vďaka svojmu netradičnému zápachu a schopnosti zanechania čuchových stôp na oblečení aj po troch praniach v Perwole , a zaprial mi dáke trápne veľkonočné priania, nech sa mi stane to a to... Prosto snažil sa o vtip, no už bol trápny, čo je v poslednej dobe už pravidlom v prípade jeho vtipov adresovaných na moju osobu. Ako ste tam už stáli a fajčili pri vchode, všimla som si, že nejak nápadne nenápadne, bez hluku a vulgarizmov sa približuje skupinka malých cigáňov. Už som čakala spŕšku odpadovej vody z fľašiek od „čuča“, no „výslužku“ dostal expert, ktorý ešte len pred chvíľou viedol veľké divadielko s tou „Gertrúdou“. Ha-ha-ha-hi-hi-hi, cigáni mali prvý raz môj rešpekt. Namiesto nevinnej obete v podobe pofajčievajúceho dievčaťa si vybrali toho majstra „N“-a! Normálne ma presvedčili , že majú IQ aspoň o pár čísel než je hodnota IQ totálneho dementa(tuším 75). Po tomto incidente sme sa radšej všetci rozišli, ja som prišla domov a s hurónskym rehotom som rozpovedala príhodu mojej sestre, ktorá aj tak určite nepočúvala , pretože mi odpovedala slovami „Nie, nepožičiam!“. S melancholickou náladou (fakt neviem, odkiaľ s avo mne zase berie) som si sadla za comp na birdzi visím až doteraz. No teraz by som mala ísť tuším aspoň na chvíľu off, lebo sestra ide drviť agame.com a viesť zmysluplné debatu na facebooku a la LuBQaAaM cMuqQqííííí a ja len dúfam, že v superstar dnes nevypadne Šeps. Lebo on je fakt trieda, len čo je pravda...Tak teda, čus a držte palčeky Šepsovi!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár