Môj zmysel života boli diskotéky, oblečenie, štekle, like-y od chalanov na fb. Viete čo je môj zmysel teraz? Kostol. A áno,mám17

Pred chvíľou som zas revala, tak srdcervúco, že v tej chvíli by som nebola schopná vydať ani hláska. Na nástenke na facebooku som si našla kopec odkazov v štýle "skap, ty mrcha", "si len kopa hnoja", atď /napísala som len dva z XY, lebo len tie boli bez vulgarizmov/, od mojich bývalých priateľov. Povedala som otcovi, samozrejme potom, ako som dostala ten amoj a záchvat žiaľu, a ten ma poslal z izby so slovami, že nemám riešiť celé dni také "chujoviny" a že som podľa neho retardovaná. + sestry ma ešte viac podporili, keď vyzradili otcovi, s kým som dnes bola vonku /dvaja počernejší obyvatelia, ale veľmi slušný a nepovinnú školskú dochádzku si plniaci občania/, a ten v okamihu začal vyvodzovať dôsledky môjho nezodpovedného konania, čo všetky mi mohli spraviť, ako ma mohli okabátiť atď, ďalej ma ešte pár krát potešili poznámkami o tom, ako som pribrala na zadku, ako mi začína ovísať ksicht , a že mám menšie prsia ako naša sučka Mandy.../btw, schudla som 2 kilá, kvôli tomu ksichtu ma vzali do modeling. agentúry a prsia mám myslím že normálne A-čka až B-čka : D, ale ja sa asi zas celú noc budem obtŕčať pred zrcátkem či som náhodou nepribrala a budem diétovať najbližší týždeň/.

Už nerevem. Sedím na posteli s roztečenou špirálou, pozerám do blba a teším sa z toho krutého pocitu samoty. Na 10 minút som sa zmierila s novým životom. Píšem vám tento blog, kým som schopná triezvo rozmýšľať, nerevať, nechytať sa za hlavu, nemodliť sa na kolenách, alebo len tak nepiť na hlty kopcovo-lyžičkovú kávu. All fall down. Nič nemám. Dobre mi tak. Nikdy nevyskakujte, stiahne vás to dole a bude z vás len tona bezvýznamného hovna. Ako zo mňa.

Darmo budem aj neviemakámodelka, i keď teraz som ani v tej oblasti nič nedokázala, darmo budem mať najkrajšie šaty, 25 Gucci opaskov, 10 PRADA kabeliek a neviem čo... Vždy budem tá úbohá, životom zničená a PONÍŽENÁ žena, ktorú život priviedol na pokraj všetkých hraníc.

Nemá sa ma kto zastať. Mama, tá je bohviekde v robote a nemá čas na moje problémy. Otec, ten ma ešte skôr potopí jak v niečom pomôže. Sestry sa ku mne chovajú ako k najväčšiemu nepriateľovi aj keď som im doslova dala posledné dva roky života. Kto do teba kameňom, ty sa len blbo kukaj alebo mu pre istotu podaj ďalší.... Moje heslo, moje skurvené heslo...

Niekedy som sekala frajerku. Môj zmysel života boli diskotéky, oblečenie, štekle, chlapci, pár hlúpych teenagerských časopisov, a like-y na fb...viete čo je môj zmysel teraz? Kostol...

V dlhých rifliach, tričku bez výstrihu, bez make-upu a v botaskách sedím v zadu v lavičke a celú omšu sa modlím. Za mamu, za otca, za sestry, za Roba, za seba. Za to, aby sa všetko dalo do normálu. Naučila som sa už chod celej omše naspamäť, prednedávnom som ani nevedela, kedy sa hovorí pán boh zaplať a amen. Baví ma to tam, mám rada tú časť omše "Pokoj pánov nech je medzi vami, dajte si znak pokoja", pretože len to, že stisnem ruku raz 100-ročnej babke, raz 20-ročnému, raz 5-ročnému decku mi dodáva energiu. Aj to záverečné požehnanie, berem to ako záujem o moju osobu, ako záujem boha o mňa. Možno to znie prehnane nábožensky, farizejsky atď, ale niektorí určite vedia, o čom hovorím. Nemám svätské názory a určite ani život svätice, ale hľadám svetlo aj tam, kde som ho predtým nevidela.

Aha, dopísala som tento blog a je mi lepšie. Vypísala som sa, asi to naozaj pomáha, Ak to náhodou niekto prečítal, dikes . Nebudem sa hrať, že som to pridala len tak, aby mi to neschlo vo worde a nečakám žiadnu reakciu. Napísala som to preto, lebo možno niekto prežíva something like me a ak by to náhodou niekomu pomohlo ... Dobrú noc, xixixi...

Kúp mi stroj času a pretoč ho na 15.4.2009 /vtedy som ho prvý raz stretla/. Pretoč ho na deň, keď som si prvý raz zapálila. Pretoč ho na deň, keď som prvý raz išla v opätkoch a výstrihu ako šľapka. Na deň, kedy som prvý raz dala na fb fotku v podprde. Na deň, kedy som si prvý raz prestala vážiť samú seba. A tresni mi tri razy po hlave. Aby som sa uvedomila. A nemala šancu ešte raz si dojebať život.

V očiach druhých nikdy nebudete hviezdy. Len chudáci, ktorých ľutujú, alebo chudáci, ktorým závidia. Žite život tak, aby ste boli hviezdami vo svojich očiach. Vaše svedomie, vaše vedomie...

A kľudne ma môžete označiť za šľapku. Čo bolo, bolo. Neodstane sa.

 Blog

48 0 0 0 0

Komentuj

29 komentov k blogu