---------------------------------------
Kráča po lúke.
Nehlučne, ticho, takmer ani nenašľapuje na nohy. Nesú ju ohromné čierne krídla, ktoré jej vyrastajú z chrbta. No nie je to pekný pohľad. Kráča ako bez ducha, ani si neuvedomuje, že jej z krídel vypadlo ďalšie pierko.
Pred dopadom na studenú zem sa premení na kvapôčku krvi. Ďalšiu kvapôčku, ktorá signalizuje ďalší hriech, ktorý spáchala. Vo svojom živote bola zlou. Spáchala toho veľa zlého a teraz musí za to pykať. Pykať za všetko, čo urobila. Za každý hriech, ktorý spáchala, či už vedomky, či nie.
Po jej porcelánovobielej pokožke jej tečie krvavá slza, zanechá za sebou len jemnú červenú šmuhu na jej tvári. No ona to ani nevníma, len plače ďalej. Cesta, ktorou šla je celá od krvi. Sú tam označené chodníčky, ktorých sa dotkla svojím prekliatym telom.
Je prekliata. Ďalšia slza si nájde cestu cez priepasť jej viečka a vydá sa na slobodu, ako zlo, ktoré sa len rodilo. Najprv opatrne, no keď zistilo, že má voľný priechod, šlo celou svojou silou. Nepokúšala sa s tým niečo urobiť. Podvolila sa všetkému, čo sa z nej dralo na povrch.
Nevládze. Čo najradšej by umrela, no ona vie, že to nepôjde. Bola prekliata, aby sa po tejto zemi prechádzala večne a pykala za prehrešky. Nielen svoje, ale za hriechy všetkých ľudí. Keď niekto niečo spácha, ona to pocíti na vlastnom tele. Vypadne jej ďalšie pierko.
Vošla do lesa. Nikde nikoho, len ona sa tu prechádza. Nehlučne, ako víly. No ona nie je víla. Ona je padlý anjel. Anjel, odsúdený za hriechy ľudí. Cez končiare sa prediera ružovkasté svetlo. Svitá. Po líci jej znova potečie slza. Zase ďalší koniec. A pritom bola tak blízko. Chcela len jeden pohľad.
Jeden pohľad na ľudí, ktorých milovala. Za jediný pohľad by trpela aj ďalšie tisícky takýchto rokov, len aby ich uvidela. No zase svitá, zase sa to nestane. Už ani nevie, ako vyzerajú. Už si to nepamätá. No možno ani nežijú. Už nevie, koľko rokov takto blúdi po lese a pyká.
Môže to byť rok, no možno sú to celé tisícročia. To nevie nikto, ani ona. Už nevie, koľko rokov takto trpí za hriechy ľudí. Za prehrešky, ktoré urobila. A ona za to nič nedostane. Ani jediný pohľad. Vždy, keď je už-už na dosah, príde svitanie. Možno zajtra. Možno sa to zajtra podarí. Možno ich uvidí, aj keď vie, že ti nie je možné.
Slnko sa vyhupne cez veľké končiare a celý kraj sa ligotá svetlom. Les ožíva, no ona umiera. Každý slnečný svit jej prináša smrť. Toľko túži po tom, aby sa sem už nemusela vrátiť. No je prekliata, zase sa sem vráti.
Slnečné lúče, ktoré už osvetlili celý les sa k nej už konečne predrali. Zavrie ubolené oči a čaká na smrť. Lúče, ktoré sa dotknú jej pokožky ju pomaly rozpúšťajú. Už z nej nič neostalo .
Zostala po nej len len krvavá cestička. Zajtra sa sen zas vráti. A zase, zase. Pokým budú ľudia žiť s hriechom, ona bude trpieť. A každé ráno nájdu náhodný ľudia krvavú cestičku po lese a zopár čiernych pierok.
Pokým budú žiť s hriechom, budú vidieť pozostatky padlého anjela, ktorý sa tam každý deň vracia s prosbou o jediný pohľad... No s prosbou nevyslyšanou, bude trpieť, až do konca.
Konca všetkého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár