Keď som mala 13 bola som strašne zaľúbená do jedného chalana. Volal sa Filip a nesmierne sa mi páčil. Nikdy nezabudnem na jeho hrejivé hnedé oči, objatia a bozky. Nikdy nezabudnem, ako mi navrhol či chcem s ním chodiť. Bolo to 1.apríla. Napísal mi sms-ku a ja som si myslela, že si robí srandu. Lenže nie. Bola som s toho taká šťastná, že neexistovala gravitácia . Prešlo pól roka. Stále sme boli šialene zaľúbený, všetci nám hovorili ako nám to pristane. Plánovali sme si svoju budúcnosť. Ako svadbu, predstavovali sme si ako si zariadime spoločný dom, aké mená budú mať naše deti a tak. Viem, že pre takých mladých ľudí je to priskoro, ale pre nás dvoch nebolo nič nemožné. Určite viete, aký to je pocit, keď sa ti pri niekom rozbúcha srdce, spotia dlane a v bruchu cítite roj motýľov. Bolo to niečo úžasné. Vtedy som verila, že nie je nič krajšie ako byť zamilovaná a byť pri niekom kto ma miluje. Ale o taký týždeň sa to celé premenilo na horor. Filip sa stále vyhováral, že nemôže ísť von lebo má zaracha. Keď som sa na to spýtala jeho brata tak povedal, že on zaracha nemal už strašne dlho. Prestal mi dvíhať telefón, neodpisoval na sms-ky. Začala som byť zúfala. Bála som sa, či sa mu niečo nestalo. Či ho niečo netrápi. Bol to hrozný pocit. Neskôr som si myslela, že ma podvádza, ale to som hneď zavrhla. Lenže pár týždňoch som to už nezniesla. Šla som k nemu domov a čo nevidím. Pred vchodom sa olizoval s mojou najlepšou kamoškou. Boli sme si ako sestry. Doteraz to nechápem. Rozbehla som sa k ním a odtrhla ich od seba. Jemu som strelila za ucho až ma ruka bolela a jej tiež. Nadala som jej do kráv a do kuriev a jemu som len hľadela do očí s otázkou prečo. Preplakala som celú noc. Na druhý deň som si našla mail kde mi vysvetlil, že ma nikdy nemiloval, že som bola preňho iba hračka na krátku chvíľu. Strašne ma to bolelo. Nedokázala som uveriť, ako mohol byť taký bezcitný a tak mi ublížiť. Doteraz neviem, či bola jeho láska naozaj predstieraná alebo to bola pravda. Veď kto dokáže hádzať také pohľady, s ktorých ide taká láska, že sa ti normálne dostáva do pórov? Na tom ale nezáleží. Odvtedy už neverím na lásku. Neverím, že niečo také existuje. Je to jedine sprostý skrat v mozgu, ktorý ti navrávala samé hovadiny. Po tomto zážitku som ďalej nedokázala žiť. Bolo to hrozné. Ale na moje nešťastie som to zvládla a každého cudzieho alebo blízkeho človeka si držím od tela a nedôverujem mu. Tak ako sama sebe.

Keby každý človek prežil niečo takéto určite by sa nedíval na svet cez ružové okuliare. Nehovoril, že všetko je perfektné, ale pozastavoval by sa aj nad temnejšími stránkami života a dával by si väčší pozor v tom čo robí. Lenže nie každý to má predurčené. Doteraz ľutujem, že nepatrím so tej skupiny ľudí, lenže verím, že raz nájdem to, čo hľadám a aj ja nájdem šťatie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár