Rande naslepo

Vlhké jemné biele mraky,
pod nohami raj,
chodím po nich ako taký
ako samuraj.

Mám tu schôdzku s dákou pannou,
v bielom rúchu, vraj.
Mala by byť mojou stranou,
súca na vydaj.

Čakám teda, s bielou ružou,
akoby len tak.
Jak je zvykom u nás, mužov,
občas klopím zrak.

Kde je? Nejak neprichádza.
Začínam mať strach.
Kvet už pomaly odchádza,
som na miskách váh.

Zrazu tamto, z obláčika
dáka postava.
Trochu so mnou myseľ myká:
"Čo tam postáva?"

Zraky sa nám ale pretli,
duše sa nám našli.
Vedel som, keď sme sa stretli,
že mi večer skrášli.

Tvár má krásnu, svetlotmavú,
kučeravé vlasy.
Takú ťažko vyňať z davu,
takú treba nájsť si.

S každým slovom, ktoré riekne,
jednoducho žiari.
Víta ma tak nežno-pekne,
s úsmevom na tvári.

Odteraz už viem, čo značí
vzťah na prvý pohľad.
A hoc sa bude slnko mračiť,
ona bude poklad.

Nečakám, kým mi to svitne,
veď jej nie je pár.
Pri nej hneď aj ruža kvitne,
asi má ten dar.

Vlny nášho vlnobitia
myslia na to isté.
Možnože nás nezasýtia,
jedno je však isté..

Duša ako z horských plies -
čistá, priezračná,
možno patrí do nebies,
veď je zázračná.

Zžili sme sa, ako v básni
dýcham spolu s ňou.
Teraz sa mi život skrásni,
je mi nevestou.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu