Ostali 3 deti. Napríklad by sme mohli začať mojím ujom. Je to, povedzme, zrelý muž. Sám. V dvojizbovom byte. Problém? Má potrebu zachraňovať prípady, o kt. tu račej ani nejdem písať. Najhoršie je, že si to uvedomuje aj on sám, no nezabráni tomu. Kvôli jednej sa pohádal s celou rodinou. Mala som asi 4, možno 5. Keďže oca nebolo, bola som maximálne naviazaná na neho. Bývali sme v jednom byte-ja, mama, babka a on- dalo sa to teda čakať. Z ich rozbrojov si veľa nepamätám. Je jasné, že keď som bola malá, nechceli ma do toho ťahať, ale pre to som ničomu vôbec nerozumela. Jeden deň sa brutálne pohádali. To je asi to jediné, čo si z toho pamätám. Tá hádka a to, že jediné čo som chcela bolo, aby sa prestali hádať. No nedalo sa. Zrazu si zbalil všetky veci a zo dňa na deň proste odišiel. Bezo mňa. Zase ďalší chlap z môjho zoznamu. Bez toho, že by som bola ja, že by sa snažil. Bolo to pre mňa strašné a z návštev uňho a jeho frajerky som chodila s plačom. Nedalo sa...nevidela som ho 5 rokov. No tak ako odišiel, tak z môjho pohľadu aj prišiel. A to je v mojom živote jediná pozitívna udalosť, kt. vyprodukoval chlap.
Moja teta. O nej tu nejdem písať veľa, lebo z ich života som sa ešte veľa nedozvedela. Ale ani nechcem. Bojím sa, že dopadnem ako ona. Je to dokonalá žena, dokým jej niečo nepreletí cez nos. Počula som už všelijaké historky z ich života a aj to, že všetko pripisuje tomu, že nežila v úplnej rodine. A to je to, čoho sa bojím, že budem zakomplexovaná trupka, kt. všetko bude hádzať na neúplnú rodinu. Ale som si istá, že minimálne polovica mojich problémov s mužským pohlavím z toho vyplývajú. A teda teta má rodinu síce, ale ako vyzerajú ich vzťahy sa bojím opýtať. Má muža, tiež nie je bez chyby, ale je fajn. A má dvoch synov. To sú jedni z tých mála, kt. ma ešte nesklamali. Inak by už moje ilúzie dozaista padli všetky.
A teraz mne už tá najbližšia história-moja mama. O mojom otcovi som vám písala. Mama si myslela že chlapec z dediny bude dobrý darca spermií a to si vezmite mala 19 rokov (pri takomto tempe mojich žien by som už mala pomaly plodiť . Nevydalo. Chuj ešte väčší ako ten z mesta. Jediná svetlá chvíľka, kt. som v tomto kedy videla a viac už asi neuvidím je, že ma chceli obaja a to som bola donedávna v tom , že som nechcená a mame som čo to pokazila. Boli sme s maminou samé, u babky. Babka pomáhala ako vedela, rozmaznávala a zo mňa sa stal čistokrvný jedináčik. Potom som dostala psa a všetko sa zmenilo. Naučila som sa o veci deliť. Mala som 6.
Podľa mojich výpočtov by to mohlo byť niekde v tom čase keď sa moja mama dala do kopy s ocom môjho brášku. Ďalší preveliký omyl, no nanešťastie ten som zažila na vlastnej koži. Boli sme spolu 4 roky dokonale šťastná rodina. Ja, mama a on (nazývajme ho Futbalista)...potom mamina otehotnela, a teda si Futbalistu vzala. To bola tá najväčšia chyba. Chlapec si myslel, že máme babku podnikateľku, on sa vykrochní na gauč a bude pokoj. No prerátal sa. Nastali veľké problémy, narodil sa aj malý-mamina bez prímov, Futbalista bez roboty a to ešte chodil veselo stávkovať. No šlak ho traf a mamina sa rozviedla. Nebolo to také jednoduché ale povedzme, že to bolo tak. Ďalšie roky sa mi to už zdá len ako sen. Môjmu bráškovi to ale skôr príde ako nočná mora. Nechcem pomyslieť na to ako bezotcovský komplex bude prežívať on ako chlapec. V tomto ohľade som šťastná, že rozbroje medzi mojím otcom a mamou boli mimo mňa. Teraz sa Futbalista háda s mamou o každú korunu. Keď si ho vezme, malý je celý chorý a utrápený, len pre to, že on si ho vezme len ako bábiku, aby ukázal, aký je on starostlivý otec. Ďalší do zoznamu, kt. odišiel, ľúbil ma ako kôň a aj tak nehľadel na to, že som ja...že je už aj môj bráška.
No...a teraz mi povedzte, či mám, alebo nemám dôvod, báť sa chlapov, báť sa začať akýkoľvek vžťah, báť sa budúcnosti a závezkov? Nevedieť ako vyjadriť lásku, nevedieť sa správať k chlapcom a báť sa všeobecne všetkého? A to nie som zďaleka jediné dievča v mojom okolí s takýmto osudom a viem, že ani o nich zďaleka neviem všetko. Dievčatá v mojom veku už dávno robia neviem čo všetko, no ja, ja chlapcov dokážem brať maximálne ako najlepších kamarátov a ku svojim idolom sa nedokážem priblížiť. Keď už, stiahnem sa ako keby sa to malo kopnúť. Neviem či za to môže "bezotcovský komplex", ale viem, že to proste nedokážem ovplyvniť. Pre to všetko doteraz bolo len nič. A možno je to všetko úplne inak...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár