Konečne sme vonku. Keďže má 5 cm aj so zlatou fontánkou, čo má na hlave, je oblečená do vianočného overáliku a s neuveriteľnou hravosťou sa púšťa do snehuliaka, ktorý stojí v strede detského ihriska ako nemá bábka, ani na okamih neostáva nepovšimnutá či už rozjašenými deťmi, ktoré neodolali bohatej snehovej nádielke, alebo neuveriteľne zamilovanými dôchodcovskými pármi na prechádzke. Môj psík má o zábavu postarané, nepotrebuje ma. Celá moja banda ešte v pohode sníva a ja mrznem vonku, pozerám sa so slzami na krajíčku na môjho starého psíka a spomínam na deň, keď som ju dostala. Dojatá a unesená spomienkami sa rútim do snehu so snehovou guľou za krkom. Kto iný by to mohol byť, ako môj malý a nezbedný brat. Celý chorý a usmrkaný, no ako správne dieťa bez šálu a čiapky. Samozrejme, mamina mu nestíhala. Ani sa nenazdám a už po mne letí ďalšia ľadová smršť, ktorá ani na chvíľku neustáva. Ku bratovi sa pridali úplne neznáme deti. To je to, čo sa mi na detstve páči. S deťmi, ktoré pozná aj keď len 5 minút, sú najlepší kamaráti. Zrazu si ma už nikto nevšíma, a tak sa poberám ďalej. Z hluku detského smiechu a šťastia sa poberám zas len do ticha. Zrazu svet zastal, problémy sa rozplynuli, je len ticho a ten krásny pocit, ktorý vo mne vyvoláva neuveriteľná ľadová krása. Zahĺbená do svojich myšlienok blúdim a idem tam, kam ma nohy vedú. Okolo mňa nič, len nemý snehuliak. Najradšej by rozrozprával svoj príbeh, ktorý sa rozplynie s poslednou roztopenou vločkou jari. Na nos mi sadne chladivá vločka, no nerozplynie sa. Pozriem hore a pred očami sa mi javí ten príbeh. Je to také neuveriteľné a krásne, až mi slzy vbehnú do očí. Každá padá, no nedopadne. Mrznú mi na lícach ako drahé diamanty. Cítim zvláštny pocit, ani nie smútok, skôr sklamanie z toho, že toto raz skončí. Je toho na mňa príliš. Utekám, nezastavím sa až kým sa neocitnem na mieste, kam sa vždy rada vrátim. Je to síce len chodník, no pre mňa je to rozprávka. Chodník, na oboch stranách lemovaný stromami. Človek si povie: „A čo? Veď sú to len stromy,“ ale nie sú. V každom ročnom období, vo vás vyvolajú niečo iné. Niečo, na čo sa nezabúda. Na jar sú posiate kvetmi a dýchajú čistotou. V lete sú voľné a hravé ako deti na ihrisku a prechádzka nimi mi vždy prinesie ten správny pocit letných prázdnin. Jeseň, čas kedy ich listy padajú a všetko je nádherne farebné. Padajú a ja mám pocit, že všetko sa točí len okolo mňa. A nakoniec zima, kedy cítim, že to moje sídlisko, na ktorom som vyrastala a moja ulička, sú stále celý môj nedobitný svet.
Pri toľkej kráse zabúdam na svojho psa. Napriek tomu, že prestalo snežiť je chúďa celá premrznutá a na nohách sa jej vytvorili chumáče snehu, takže teraz vyzerá ako jedna veľká snehová gulička. Schovám ju pod bundu. Obzriem sa a všade navôkol je tma. Pouličné lampy svietia a naše oči žiaria ako nikdy pred tým. Sneh začal padať ako páperie z jediného oblaku nad nami, svietia rozžiarené hviezdy a oproti mne sa zjavia tí moji.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár