Opäť ďalší piatok kedy sú všetci v liehu? Aspoň to má oficiálne ospravedlnenie - oslava narodenín. Všetci už majú dosť. Možno okrem mňa (ja to nikdy nepreháňam) a možno okrem oslávenca (ktorý to preháňa často a tak treba naozaj nekresťanské množstvo alkoholu na to aby mal dosť). Aspoň sme všetkých dokázali dostať do domu ešte po svojich. Niekto spí na kresle ,niekto v jeho posteli. Prekvapivo nikto na zemi. Posledná "preživšia" osôbka (mimo nás dvoch) sa hlasno dožadovala miesta na spánok vyslovujúc obavu o svoj osud ráno na tanečnom tréningu. Spoločnými silami sme ju dostali k poslednej voľnej posteli a zakryli. Ešte chvíľku mumlala ale takmer okamžite zaspala. Nemohla som sa nad tým nepousmiať. Môj usmievaví pohľad zavadil o jeho. Rýchlo som sa spamätala a vyšla z izby. Odrazu ku mne doľahol prekvapivo desivý fakt. Ostali sme sami. Vnímame ,dýchame ,cítime už len jeden druhého v celom celučičkom dome. Počula som za sebou jeho kroky. Spanikárila som. V hlave mi zasvietilo "Uteč! Rýchlo!". Pokojne, akoby nič ,som kráčala ďalej ,ani som sa neobzrela. Pohyb za mnou sa zrýchlil. Nestihla som si ani uvedomiť čo sa stalo a zrazu si ma k sebe pritískal chrbtom. Prestala som dýchať ,srdce vybuchlo "...neskoro..." zaúpelo moje vnútro. Pobozkal moje vlasy a tuhšie ma objal. Umrela som. Bol to ten silný pocit ktorý vie vyvolať len jeho dotyk, vedia ho vyčariť len jeho pery. Rukou si k sebe opatrne pritiahol moju tvár a vtisol mi na pery bozk. Postupne si ma k sebe celú otočil stále bozkávajúc. Prepadla som zvláštne melancholickým pocitom. Prečo? Prečo to teraz robí? Ja ho ľúbim, to viem. On však chcel byť iba môj priateľ. Nedotkol sa ma kým sme boli v spoločnosti. Nevenoval mi ten hrejivý pohľad. Neobjal ma a vonkoncom nevenoval bozk. Prišla som si zvláštne zradená, zvláštne zneužívaná, pokorená. Pocítila som potrebu odstrčiť ho od seba a zároveň ho nikdy nepustiť. V hrdle som mala zaseknutý výkrik a slzy na krajíčku. V mojej hlave sa odohrávala jedna veľká búrka a on ma celí čas obdarúval tými jeho jedovatými bozkami. Nadýchla som sa , pozbierala zbytky zdravého rozumu a zaprela sa do jeho hrude. Bol to boj hlavne samej so sebou no nakoniec sa mi podarilo prinútiť sa ho odstrčiť. Bolo to akoby som si sama trhala vlastné srdce ale čo iné sa dá robiť keď vás tá vaša časť sama zabíja? Sklopila som zrak ,no to bolo všetko na čo som sa zmohla, vlastne som sa čudovala ako to, že som sa dávno nezosunula k zemi a nerozplakala ako malé dieťa. "Čo sa deje?" Pýtal sa a znovu ma chcel objať. Vystrela som ruku čo ho na chvíľu zadržalo, no nebola som schopná ani hláska. Ak by som v tej chvíli otvorila ústa určite by som sa rozplakala. Elegantne sa zbavil zábrany v jeho ceste za mnou, ruku mi chytil ,preplietol si so mnou prsty a pritiahol k sebe. "Hmm?" Potichu ma nútil k slovám. Ešte chvíľu som zbierala silu na odpoveď bez roztraseného hlasu. "Možno budem trochu histerická." varovala som dopredu pre prípad žeby som sa neovládla a nakoniec rozplakala. "Myslím... teda zdá sa mi... príde mi to..." čo chcem vlastne povedať? "Kým tu boli aj iný ľudia ani si na mňa nepozrel. A teraz... príde mi to akoby som ti bola dobrá len na to jedno. Keď sa tebe zachce." A bolo to vonku. Naozaj som to povedala? Cítila som sa ako vo zvláštnom sne. Nasledovala opäť chvíľa ticha na ktorej konci sa z nenazdajky ozval "Pozri... som zakomplexovaný idiot. Jasné? Neverím vzťahom na diaľku. Skúšal som to, nefunguje to." Aha, áno stále živá téma. Ja na Slovensku - on v Čechách. Netušila som prečo odpovedal práve takto. Nakoniec to nie je odpoveď prislúchajúca k tomu čo som práve povedala. Vlastne to nie je vôbec o tom. Bola som však tak fascinovaná jeho prehlásením o tom ,že je idiot ,že som to nedokázala ďalej riešiť. "Ja som to nikdy neskúšala..." začala som potichu ,no on ma prerušil "...ver mi. Nefunguje to. Chvíľu by si bola spokojná ale..."
"...neskúšala som to a práve preto verím tvojmu úsudku...lebo ty hej." Akoby neveriacky na mňa hodnú chvíľu doslova čumel. Možno čakal inú odpoveď. Neviem. No čo iné som mohla povedať? Nemôžem sa vyjadriť k téme do ktorej sa nerozumiem.
"Prečo neskúsiš šťastie niekde inde? Prečo to neskúsiš s Maťkom?" Maťko - jeho kamarát s ktorým si najlepšie rozumiem. Je skvelý , vtipný, milý, pohodový a vždy je s ním o čom. Lenže zamilovaná som predsa do niekoho iného, do niekoho kto stojí predo mnou , objíma ma a pozerá na mňa tak smutne ako nikdy.
"Pravda. Už som nad tým uvažovala." Vyšlo zo mňa. V jeho pohľade sa zračilo niečo čo hovorilo o tom ,že ani túto odpoveď nečakal. Áno ,uvažovala som nad tým aký by bol život ľahší ak by som sa zamilovala práve do toho chalana. Ale nešlo to. Jediný kto ma zaujímal je muž čo stojí predomnou.
"Je tu však taký dvojmetrový problém." Povedala som a premerala si ho od hlavy až k tvári v celej jeho takmer dvojmetrovej kráse. "Si všade. Nemôžem na teba prestať myslieť ani keby som chcela." A to už som naozaj toľkokrát chcela! Nešlo to. Vždy ma k sebe opäť pripútal. "To hádam nie." Povzdychol si , no s miernym úsmevom a opäť ma objal. Prišlo mi to ako protichodné správanie vzhľadom na to o čom sa ma pred chvíľou snažil presvedčiť.
"Poď spať. Dám na vás pozor a ráno vás pobudím keď bude treba." Chvíľu som uvažovala kde mám vlastne spať? Ale to nebolo také podstatné ako fakt ,že ak by som teraz mala niekde ležať. Len tak sama, bez neho. Asi by som sa zbláznila. Chcela som byť s ním. Len s ním sa môžem cítiť v bezpečí. "Poď spať tiež." Zašeptala som. "A kto vás potom zobudí?" Usmieval sa zas. "Budík. Narozdiel od teba ja ho nezvyknem ignorovať." Podpichovala som ho. "Tse! No to chcem vidieť." Škeril sa fingovane urazene. Ako sme tak boli v objatí začal sa jemne vlniť, tancovať. Tak sme teda tancovali, spolu , o štvrtej ráno na chodbe jeho domu s čudne smutnou noblesou vznášajúcou sa okolo nás. No mne bolo lepšie. Trochu som sa zatackala. Chcela som sa oprieť o dvere ku ktorým som sa zhupla, no zistila som ,že niesu zavreté. Zachytil ma aby som nepadla a vtancoval so mnou do miestnosti. Bola to evidentne rodičovská spálňa ako som sa tak porozhliadla. Pomaly sme sa dopracovali až k priestrannej posteli a potom sme sa na ňu spoločne hodili. Držal mi ruky pevne vo svojich a len tak na mňa hľadel. Nohy nám trčali cez okraj. Chcela som sa potiahnuť vyššie, no on sa nehýbal a tak som len zašvitorila "poď hore." a ťahala som sa vyššie. Pochopil to svojsky. Dovolil mi povytiahnuť sa a potom sa nado mňa naklonil a venoval mi vášnivý bozk. Ruky zaboril do vlasov ,hladil kde sa dalo. To som celkom nečakala. No nebola som pripravená tomu čeliť. Len to prijať...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár