Na káve.

Pán v klobúku sedel na verande malej kaviarne pri brehu rieky a sledoval lenivo plynúcu vodu. Slnko hladilo lúčami trsy trávy, posledné letné dni už bojovali z jeseňou. Vývesný štít z času na čas škrípal v pántoch, rozhýbaný náhlym vánkom. Bzučiace chrústy prelietali sem a tam, v logike im vlastnej. A Pán v klobúku dumal.
Mal rád toto miesto. Mal rád ten pokoj, tú krásnu pominuteľnosť chvíle. Žil pre momenty ako tento. Lebo, tešiť sa treba z maličkostí.
Každý deň.
Baristi ho už dávno poznali a už si na neho aj zvykli. Stal sa akousi ich istotou, súčasťou kaviarne. Chodil tam pravidelne a nikdy si neobjednal nič odlišné. Častokrát ho už káva čakala a aj teraz tomu nebolo inak. Taká akú mal rád, stála na jeho obľúbenom mieste, teraz už pomaly chladnúca. Na stolíku, ktorý bol starý, a bolo vidieť koľko si toho odžil. Drevo si pamätá.
Práve pochlipkával svoju kávu, keď započul známy zvuk, vrznutie otvárajúcich sa dverí. Rozvážne kroky prechádzali skrz kaviareň, po koberci, po drevenej podlahe v miestach kde koberec nebol (mal mimochodom naozaj veľmi pôvabný vzor ten koberec, to veru mal) a nakoniec počul silnejúce klopkanie topánok o dlažbu na verande. Pohyb ustal a on zvedavo nakukol spod strechy klobúka na novoprišelca. Bol to Pán s motýlikom.
„Máte tu voľné?“, opýtal sa Pán s motýlikom usmievajúc a gestom naznačil na stoličku pri stolíku.
„Ale samozrejme, nech sa páči,“, rovnako vľúdne reagoval Pán v klobúku na otázku, „ráčte si sadnúť.“ Počkal, kým sa Pán s motýlikom usadí. Koža na sedadle tíško vrzla. „Pekný deň, že?“ Opýtal sa Pána s motýlikom keď si spravil pohodlie,"človek by tu mohol sedieť celý deň a kochať sa tou krásou."
„Veru, veru,“, prisvedčil opýtaný na otázku, „som rád že som sem skočil, aj keď na poslednú chvíľu.“.
Ich rozhovor bol prerušený baristom a požiadavkou na objednávku. Pán s Motýlikom sa teatrálne usmial, „Kávu sladkú ako med a čiernu ako noc.“
„Nezmenili ste sa pane,“, skonštatoval Pán v klobúku, „vyzeráte rovnako dobre ako pred všetkými tými rokmi“. Po tej vete akoby mu po tvári prebehol tieň dávneho zármútku.
„Vy tobôž nie, stále rovnaký štramák.“
„Niektoré veci sa asi nemenia.“
„To veru nie. Nikdy.“
„Nie je to na škodu?“
„Možno nie. A možno áno, ale čo na tom?“
„Rád Vás vidím, po takej dlhej dobe.“
„Nápodobne, nápodobne.“
Pred pána v motýliku bola na stôl položená jeho káva, vzduch sa naplnil nezameniteľnou vôňou. Pomaly usrkol z horúceho nápoja a na tvári sa mu rozostrel blažený výraz. „Ach,“ vzdychol slastne, „ už Vám naozaj rozumiem, prečo sem chodíte. Je to naozaj znamenitá káva.“
„Nemôžem oponovať.“
„Nebude vám to chýbať?“, spýtal sa muž v Motýliku a v očiach mal záblesk zvedavosti.
„Možno áno, možno nie, ak by som Vás mal parafrázovať. Záleží na tom?“
„Asi veľmi nie.“ Prisvedčil Pán s Motýlikom, „Niektoré veci sa naozaj nemenia.“.
Hodnú chvíľu mlčali, počúvajúc zvuky plynúcej prírody, civilizácie, Sveta. Slnko už skláňalo hlavu, ruch v uliciach utíchal, ľuďí ubudlo.
„No,“ Ozval sa Pán s Motýlikom po chvíli, „mýslím si že je konečne ten čas.“.
„Tak skoro? Pozhovejme ešte trochu, netreba sa ponáhľať.“
„Avšak ani otáľať.“
„Aspoň kým dopijeme kávu.“, Povedal Pán v klobúku.
„Niekedy Vám naozaj nerozumiem." Povedal svojmu spoločníkovi Pán s motýlikom, ale pristal na ten návrh.
Pán v klobúku zamyslene držal šálku vo svojej ruke, pohybom zápästia víril temnú tekutinu. Jeho druh vyklepkával do drevenej dosky stola rytmus akejsi piesne. Slnko naposled pohladilo vývesný štít kaviarne. Obaja muži dopili svoj nápoj. Nedalo sa inak.
„Musíme, už nemôžeme čakať.“, povedal Pán s motýlikom ukazujúc na svoje vreckové hodinky. Pán v klobúku sa zatváril naozaj smutne.
„Škoda, naozaj, naozaj škoda."
Siahal po svoju peňaženku, no Pán s motýlikom ho s úsmevom zarazil.
"Dnes je to na mňa.", a hodil na stôl pár mincí.
Obaja sa dvihli. Jeden si posunul klobúk vyššie do čela, druhý si upravil svoj motýlik. Pozreli na seba a potom jeden aj druhý kývli rukou, akoby nedbanlivo.
A začal krik.
Obloha sa zamračila.
A smrdela síra a padal oheň.

*

Pán v Klobúku stál a smutne hladel na mŕtvy Svet.
„Tentoraz vydržali naozaj dlho.“ Povedal Pán s motýlikom, zapalujúc si cigaretu.
„To áno, tentokrát to bolo naozaj obdivuhodné. Škoda, naozaj, naozaj škoda.“
Stáli dvaja, jediný na tejto planéte, jediný stály element tohoto sveta. Bok po boku, stáli a hodnotili svoju robotu. Rozvalené sutiny, pach spáleniny, svet bez Života.
„No,“ prerušil mĺkve ticho Pán v Klobúku, keď videl ako jeho druh zahasil cigaretu o kus sutiny, „ Myslím že je čas aby sme sa znova rozdelili.“.
„Tak tak, ale však sa znova raz uvidíme. Ale nezabudnite, teraz som tým Dobrým ja.“

 Vymyslený príbeh

16 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu