Päsťami

Jeden, dva. Nádych. Výdych.

A potom úder.

Na pečeň, pod rebrá, zaryje sa dnu. A kamaráta opustí vzduch a zapotáca sa. Zápas končí, tentokrát som vyhral. Namáhavo oddychujeme, smejeme sa na vlastných chybách a už sa tešíme na ďaľší spoločný zápas. To isté miesto, ten istý súper, tie isté pravidlá.
Ale možno íný výsledok.

O rok to bude desať. Presne desať rokov, keď som prvý krát vstúpil do telocvične, keď ma prvý raz pozdravil tréner a ja som sa naučil ako správne zovrieť päsť. Tou ktorou som teraz vyhral. Stálo to veľa. Potu, sĺz, modrín, krvi. Pár výletov do nemocnice, viac ako pár depresií z vlastnej nešikovnosti a veľa, veľa driny.
No stálo to za to.

Možno sa pýtate, prečo to všetko. A možno nie, možno je vám to jedno. Pravdou je, že to nebolo nič svetaborné. Iba jeden malý ufňukaný chalan, ktorý už nechcel byť slabý a šikanovaný. To bol dovôd, pre ktorý som na seba nechal kričať, chodil domov zbitý a na druhý deň sa ledva hýbal. Jednoduchý, obyčajný, bazálny dôvod. V mojich očiach ale strašne dôležitý. A z časti sa mi to podarilo. Už nie som slabý, aspoň nie po stránke psychickej, šikanovaný som akurát tak sám sebou.
Len lenivý som ešte stále.

Bola to dlhá púť. Zďaľeka ešte neskončila, nie som ani v jej prostriedku. Mám pocit akoby som zdolal rieku, no pred sebou uvidel oceán. Viem že v nej budem pokračovať, tak ako v nej budú pokračovať iní.

Tých deväť rokov by som nemenil. Zmenili ma, naučili veciam a hádam som si z toho aj niečo zapamätal. A hlavne som našiel nových kamarátov, známych priaťeľov, ľudí čo sú často lepšími bytosťami ako ja kedy budem. Majstrov, ktorý vyzerajú neškodne, no pri jednom ich pohľade si musíte ísť vymeniť spodné prádlo.
A som tomu rád, že som týchto ľuďí stretol.
Niekoho stretnete v krčme, k iným vás priradí sám život, škola, práca. No my sme sa všetci stretli, nie skrz školu, záujmy či prácu.

Stretli sme sa päsťami.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu