V izbe Smutného Hotela,
po púťi nekonečnej,
na stole studená večera,
a prísľub tvojej lásky večnej.
Vŕzgavo vzdychá stará epeda,
keď k večeru sa ukladám,
no tvár tvoja spať mi nedá,
po tvojej fotke je len rám.
Ja cestoval som ďaľeko,
cez púšte, hory aj brány kamenné,
skrz nástrahy i starých drakov,
a našiel len stopy stratené.
A teraz sám, ležiac ustatý,
svit Luny cez okno sklenené,
Neskoro pomyslieť na návraty,
nemám nič- okrem nádeje.
V tom uprostred tejto noci,
tak dnes, ako kedysi dávno zas,
prepadne ma známy pocit,
a ja začujem tvoj hlas.
My jeden druhému sme sa stratili,
stálo nas to mnoho síl,
a aby sme sa znova objavili,
stačilo aby jeden zastavil.
Ráno sa šťastný preberám,
v izbe Smutného Hotela,
už tu nie som sám,
...
už sme dvaja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
galinka
7. 8.augusta 2013 07:33
Je to potom ešte stále Smutný Hotel?
Napíš svoj komentár