v duši stále deti, no telom celkom dospelí,
sedeli blízko, no hanblivo od seba,
strnulo, nevediac čo povedať.
Sedeli dvaja, chrbtami stočený,
sťa obráz smutný, no tak trochu veselý,
sedeli v tichu, slová plytvať nechceli,
veď hlas ich bol slabý, nesmelý.
Sedeli dvaja, a zbierali odvahu,
na moment, keď svojim citom podľahnú,
sedeli celú noc, a ráno sa pristihli,
že klipkajúc unávou duše sa spojili.
Sedeli dvaja, na jednej posteli,
no nesedia už…
…
už predsa zaspali.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár