Keď zvoní zvon kostolnej veže,
smútočný sprievod dá sa na pochod,
spomienky preč vlečie,
tok atramentových vôd.
A procesie kráča pomaly,
pod šedivou voskovou oblohou,
obeťou na oltári,
je rozlúčka s nebohou.
A ty potom v koženej maske,
prihliadaš sa spolu s nami,
ako Nádej hrabe jamu Láske,
zlámanými nechtami.
Potom sa dav k odchodu poručí ,
prídeš k zemi rozrytému krúžku,
a len ty na kyprú pôdu položíš,
plačúcu masku na rozlúčku.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár