Pomaly chystám veci. Zapaľujem sviečky, pálim kadidlo. Miestnosť sa rozohrá blikotavými plamienkami, kontrast ostrým lúčom z vonku.
A potom započnem púť.
Sadnem si, zhlboka sa nadýchnem, a uvoľním starosťami napnuté svaly. Potom príde na rad hudba. Jednoduchý, pravidelný, rýchly rytmus bubna- z mp3ky, keďže pravý bubon je drahší ako elektronická nahrávka.
Zavriem oči, chvíľu sa nechám unášať monotónnym bubnovaním, dusivou vôňou kadidla, ľahkým prítmím.
A potom sa predomnou zjaví otvor. Malý, medzi koreňami stromu, ktorý som videl pred dvoma rokmi na dovolenke. Príliš malý aby som sa doň zmestil, ale to nie je prekážka. Bez rozmyslu vkročím do temnoty, a tá ma privíta ako stará známa.
Prechod na druhú stranu nie je zložitý. Kráčam tmou, neprítomne si uvedomujúc tvary podzemnej chodby, malé korienky trčiace zo zeme. Po chvíli ma temnota pomaly opustí.
Predo mnou, obrovský les. Za mnou obrovský les. Druhá strana, spodný svet, je stará, staršia ako ľudská pamäť. Je tu, presne ako si pamätám.
Ten les je spomienka, príliš veľká na ľudské vnímanie. On tu bol prvý, predtým ako prvý tvor vyšiel na pevninu. On poskytoval útočisko, a tu ho má človek možnosť vnímať v plnej sile. Pohrdá ľuďmi, ktorý ako zrnká prachu chodia po jeho koži, dýchajú jeho výpary, používa jeho krv.
On, starý. On. Náš Svet.
A v tom uvidím medzi stromami malého medveďa. Zjavil sa odnikiaľ, tak ako to už duchovia miest a zverov robia. Váhavo ho nasledujem, a on ma vedie, hlbšie do lesa, do temnejších miest. Miest, ktoré sú nasiaknuté mocou. Miest, kde sa prepletajú iné vedomia. Cudzie, primálne, božské. A medvieďa ma k jednému vedie.
Medvedica, to je môj cieľ. Veľká a majestátna, väčšia ako akýkoľvek medveď na našom svete. Oči má však podozrivo ľudské. Žiariace dávnou múdrosťou, no aj tichým hnevom. Hnevom, že jeden z tých, ktorý vybíja Jej druh má tú opovážlivosť predstúpiť. Hnevom, ktorý sa dá počuť, ktorý sa dá cítiť, ako letný vánok na koži.
A Ona rozďaví papuľu a z hrdla sa jej derie rev, potláčaná nenávisť nášmu pokoleniu.
A ja to všetko prijmem.
Otvorim oči.
Svetlo je príliš ostré, vôňa kadila príliš dusivá, dunenie bubna ohlušujúce. Nosom nasajem iné pachy.Nosom? Kdeže, nozdrami.
Pomaly vstanem, a telom prejde záchvev energie, záchvev animálnej sily, radosti zo života. Týčim sa na masívnych zadných nohách, vyšší ako ktokoľvek na svete. Mám chuť smiať sa, ale z hrdla sa mi derie len rev, strašný, ako výzva, výzva a varovanie v jednom, komukoľvek kto by mi skrížil cestu.
Izba je chladná, ale ja chlad necítim. Drápem a stŕham zo seba šaty, veď medveď nepotrebuje takú zbytočnosť.
Prepadnem vpred, na všetky štyri, a pohnem sa vpred, utekám a narážam do vecí, snažiac sa dostať von z tejto kamennej klietky. Už-už chcem vrhnúť svoju obrovskú moc proti drevenej doske, zarazenej do toho kameňa, ale náhle štyri pomalé údery bubnov má prinútia zastaviť.
Telom mi prejde tras, z hrdla mi unikne unavený vzdych a zmysly ma opustia. Pachy zaniknú, hluk ustúpi a izba sa ponorí do prítmia. Už silu necítim, ostala vyčerpanosť. Skončilo to, môj berserkergang je na konci. Ležím, nahý, unavený, trasúci sa zimou, unavene otvorim oči.
A tie oči žiaria dávnou múdrosťou, no aj tichým hnevom.
To som ja.
A Ty?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár