Toľko prebdených nocí, preplakaných. Kvôli tebe. Toľko modrín po celom tele.
Vždy si bol tak sladký. Nevedela som ti odolať. Neviem. Pripútal si si ma k sebe a teraz ma nechceš pustiť. Nemám silu ti vzdorovať.
Bojím sa ukázať na dennom svetle, ľuďom. Celé telo mám posiate modrými, fialovými, oranžovými bodkami. Vo veľkosti mincí až po veľkosť tvojej päste.
Tvoje pravidelné dýchanie ma dohnalo k spánku. Z toho spánku som sa už nikdy viac nechcela prebudiť.
Ráno si bol ešte vedľa mňa. Uvarila som nám kávu a tak, ako každý deň po večernej hádke a bitke, ktoré začínali byť čoraz viac a viac častejšie, si ma prosil o odpustenie. A ja som odpustila. Stokrát si mi povedal prepáč a ja som vždy verila. Nechcela som si priznať, že sa to všetko deje. Že náš život je založený na klamstvách a odpúšťaniach. Nemám viacej silu, nechcem takto ďalej žiť.
Plačem čím ďalej viac a bojím sa večera. Líham si do postele s pocitom, že ma nemiluješ, že ja by som ťa už milovať nemala. Ale dá sa to? Nemilovať ťa. Cítim sa ako zviera v klietke, uväznená a pripútaná. Uväznená v tomto tele a pripútaná k tebe. Neviem bez teba existovať, žiť a dýchať. Celé dni čakám doma na tvoj príchod, na tvoje zvolenie, že môžem ísť spať. Nejdem sa najesť, keď nejdeš ty. Nepozerám televíziu, pokiaľ ju nepozeráš so mnou. Vraciaš sa domov neskoro večer, niekedy až v noci, ale ja vždy čakám kým prídeš a potom ma zbiješ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár