1. kapitola

Uprostred malej izbietky v chudobnom dedinskom dome leží na zemi chlapec. Je schúlený do klbka. Kolená má pritlačené až k hrudi a celý sa trasie.
Na dvere domca udierajú čiesi päste. Zvonku počuť pobúrené hlasy. Sú to dedinčania, ktorí začuli akési podozrivé zvuky a volanie o pomoc a rozhodli sa zistiť, čo sa deje. Po niekoľkých minútach márnych pokusov dostať sa do domu dverami, ktosi prišiel s nápadom skúsiť to oknom. Okamžite sa všetci nahrnuli k oknám. Domec mal len 2 izby – kuchynku a spálňu, preto mal len 3 okná. Tí, ktorým sa podarilo pretlačiť až dopredu k jednému z dvoch okien vedúcich do kuchyne, vystrašene vykríkli. Niekoľko ich zamdlelo, ostatní len vyprázdnili obsah svojho žalúdka. Nikto až na jedného starého čudáka nezniesol ten pohľad a myšlienku na to, čo sa tu muselo udiať.
Na dlážke boli kaluže krvi, na stenách obrovské krvavé fľaky. V každom kúte domu nejaká časť ľudského tela. Jednoducho masaker. Obete boli každému dobre známe. Rodina žijúca v tomto domci bola napriek jej zlej finančnej situácií veľmi obľúbená. Boli to prosto dobráci. Každému všetko dopriali a to bol aj dôvod, prečo samy nič nemali. Nikdy si však nesťažovali. Boli vďačný Bohu, že majú jeden druhého. Deti sa každý večer modlili za svojich milujúcich rodičov a súrodencov a rodičia za svoje poslušné a milé deti. No ani ich silná viera ich nezachránila pred touto hroznou smrťou.
„Pozrite sa! Nio žije! “ ozval sa jeden z mužov, ktorí situáciu o čosi lepšie zvládali.
Všetci okamžite spozorneli.
„Musíme ísť poňho! “ zakričal iný a tak sa pár mužov odhodlalo vliezť cez okno do domu smrti, aby pomohli chlapcovi dostať sa von.
Nia mali zo všetkých Luciusových synov v dedine najradšej. Mal 17, no správal sa veľmi vyzreto. Bol vždy ochotný pomôcť a nechcel za to vôbec nič. Staral sa aj o matku, ktorá bola chorá a väčšinu času pripútaná k lôžku. Aj peňazí domov vždy doniesol aspoň toľko ako otec, ak nie ešte viac. Nebyť jeho, rodina by dlho neprežila. Všetci to vedeli a neobyčajne si ho zato vážili. Točilo sa okolo neho aj mnoho dievčat. Bol totiž veľmi pekný. Mal gaštanovohnedé vlasy a tmavohnedé oči. Črty tváre mal jemné, no mužské. Pôsobil prísne aj láskyplne. Nebol vôbec vychudnutý, aj keď jedol len veľmi málo. Dievčatá šaleli, keď si dal za horúceho dňa dole dotrhanú košeľu, no on si toho nevšímal. Vedel, že na ňom závisí osud celej rodiny a tak sa vždy plne sústredil na svoju prácu.
Lucius mal ešte 3 deti. Dcéru Allure, 16 ročnú dievčinu pomaly súcu na vydaj. Ona sa však vydávať nechcela. Kládla si za povinnosť ako najstaršia a jediná Luciusova dcéra pomáhať bratovi Niovi s obriaďovaním domu. Bola to pekná dievčina. Vlasy mala plavé, veľmi husté a také dlhé, že jej zahaľovali celý chrbát. Vždy ich nosila starostlivo upravené a najväčšmi sa všetkým páčila, keď ich mala rozpustené. Uvedomovala si svoju krásu a niekedy to aj využila, no nikdy jej nechýbala skromnosť, akú má poriadne dievča mať.
Luciusov syn Grey mal 10 rokov. Bol to taký malý čert. Stále sa mu podarilo niečo rozbiť, roztrhnúť alebo stratiť. Vždy sa však priznal. S jeho nevinnou tvárou, by bolo neodpustiť mu hriechom. Doma s upratovaním veľmi nepomáhal a pracovať ho nikto nechcel vziať a tak sa väčšinu času hral vonku s ostatnými chlapcami. Mal zmysel pre spravodlivosť, no nikdy kamarátov nezradil ani nepovedal, ak niečo zlé spravili. Žaloval iba sám na seba. Keď sa práve vonku nevešal na nejaké stromy, venoval sa svojmu najmladšiemu bračekovi Raiovi.
Rai mal vždy plno otázok, ale nevyžadoval si veľkú pozornosť. Zvykol si, že každý má nejakú prácu a je lepšie ich nevyrušovať, aj keď sa mu venujú radi. Jeho modré oči boli vždy akési zadumané a veľmi nerozprával. Na dieťa to bolo až neprirodzené. Rai mal tiež veľké nadanie na kreslenie. Mal síce len 5 rokov, ale jeho kresby boli naozaj úžasné. Aj keď nebolo rozoznateľné, čo namaľoval, ľudí to fascinovalo. Vyvolávalo to v nich rôzne pocity. Rai si kreslieval do piesku a preto jeho maľby vždy zmazal dážď. Jemu to však neprekážalo. Aspoň mal kde kresliť ďalšie. Keď pršalo a on nemohol kresliť, sedával pri mamičkinej posteli a hľadel na ňu. Ak bola hore, prihováral sa jej a rozosmieval ju. Pomáhal tak nielen mame, ale aj ostatným súrodencom. Tí mu za to boli veľmi vďační, pretože keď mali všetci robotu, niekto sa matke venovať predsa musel. Potrebovala neustály dohľad a starostlivosť, po prípade pomoc, ktorú jej vedel už poskytnúť aj malý Rai.
Takéto boli Luciusove deti, z ktorých jediný, kto prežil, bol Nio. Aj keď to, či prežil, je len otázkou pohľadu. Totiž chlapec, ktorého vytiahli z domu sa vôbec nepodobal tomu, ktorého dedinčania poznali. Bol roztrasený, v očiach mal obrovský strach a hrôzu, pery pevne zomknuté k sebe, akoby sa bál niečo povedať. Bezmyšlienkovite hľadel stále pred seba a nevšímal si nikoho a ničoho. Akoby vytiahli von len jeho telo a dušu nechali tam.
Skúšali sa mu prihovárať všetci... dúfali, že im odpovie, no on nič. Len sa pokyvkával dopredu a dozadu a mlčal. Vyhrážali sa mu, prosili ho, zaprisahávali ho, že ak im nepovie, čo sa stalo, jeho rodina sa nedostane na druhý svet a on tiež nie. On však, akoby bol hluchý, slepý a nemohúci čo i len otvoriť ústa. Nechcel ani jesť, ani piť. Nikto nevedel, čo si s ním počať. Ani jeden dedinčan si nechcel zobrať pod svoje krídla žijúcu mŕtvolu a tak usporiadali stretnutie, na ktorom sa mali poradiť, čo s ním ďalej spravia.
V ten deň prišiel aj Pán. Pán hovorili už spomínanému čudákovi, ktorí neprejavoval vôbec žiadne city a s nikým nehovoril. Do dediny prišiel pred niekoľkými rokmi a za celý čas povedal len: „Moje meno nie je dôležité. Oslovujte ma proste Pane.“ Povrávali sa o ňom všelijaké veci, no nič z toho sa nepotvrdilo. Stal sa terčom nielen klebiet, ale aj detských hier. Tie ho zo začiatku s obľubou sledovali, ale keďže robieval len bežné veci, ako každý iný, prestalo ich to veľmi rýchlo baviť. Neskôr doňho začali hádzať kamienky, gaštany a iné veci, ktoré im prišli pod ruku. Jeho sa však nikdy ani jeden kamienok nedotkol. Ani Grey, ktorý mieril vždy zo všetkých najlepšie ho netrafil a tak si deti vymysleli, že je to čarodejník a má akúsi ochrannú bariéru. Niektorí dospelí tomu tiež verili, no nemali to ako dokázať, pretože len to, že je niekto čudný, nie je dôkaz toho, že je aj čarodejník. Pán nosil drevenú palicu a plášť. Mal šedivé vlasy po plecia, fúzy a krátku bradu. Nezúčastňoval sa žiadnych zhromaždení a ľuďom sa vyhýbal. Tentoraz však prišiel. Prečo asi? Žeby to bolo kvôli Niovi? Záleží mu na tom, čo sa s ním stane? Alebo niečo od neho chce? Takéto otázky sa preháňali hlavami viacerých, no nikto nemal odvahu sa spýtať nahlas.
Snem ohľadom Nia sa začal. Ľudia dávali návrhy a ostatní počúvali. Medzi tým sami rozmýšľali, ako by to bolo najlepšie. Netrvalo dlho a začali sa prekrikovať. Vznikla z toho jedna veľká hádka ako vždy, keď sa riešil problém, týkajúci sa všetkých a zároveň ani jedného z nich. Teraz sa rozdelili na 3 skupiny.
Jedna tvrdila, že toho chlapca treba zabiť, že sa len zbytočne trápi. Druhí si zas mysleli, že nie je správne zabiť ho, ale ani ho nechceli nechať v dedine, pretože sa oňho nemá kto postarať. Tretí zas vraveli, že bez neho nezistia, čo sa stalo v „dome smrti“, ako ho nazvali, a mohlo by sa to zopakovať, preto ho potrebujú živého a tu. Po niekoľkých hodinách ostali len dve skupiny. Druhá skupina sa rozdelila medzi prvú a tretiu. Teraz sa už zdalo, že sa to vážne nevyrieši. Ani jedni, ani druhí sa nechceli vzdať. Jediný, kto sa nikam nezaradil, bol Pán. Ten celý čas len pozoroval tú hádku a nezapojoval sa, nevyjadril svoj názor. Obe skupiny si to všimli. Uvedomili si, že ak nechajú rozhodnutie na ňom, budú mať šancu 50:100, že spor vyhrajú. A keďže boli presvedčení o správnosti svojho názoru, mysleli si, že sa určite postaví za nich. Zhodli sa teda, že spravia tak, ako povie Pán.
Pán sa postavil medzi nich a prešiel pohľadom po všetkých okolo. Tých, ktorí jeho pohľad zachytili, zamrazilo. Potom Pán pristúpil k Niovi, ktorí vyzeral rovnako zle, ako keď ho z toho domu vytiahli a s kamennou tvárou prehovoril:
„Pozrite sa naňho! Veď on je už mŕtvy! Len sa lúči so svetom. Nechajte ho sa rozlúčiť... Ak chcete mať na rukách jeho krv, tak ho zabite, ale keď vás vaše svedomie privedie k šialenstvu, majte na pamäti, že si za to môžete sami! A ak čakáte, že keď ho necháte žiť, niečo vám povie, veľmi sa mýlite. Tento chlapec už neprehovorí, nie s vami! Ja som jediný, kto ho môže správne viesť a pripraviť na život na druhom svete. Takže ak dovolíte, ja si ho teraz odvediem, aby som mohol čo najskôr začať s hľadaním jeho blúdiacej duše.“ Pán naznačil Niovi, aby vstal. Ten tak poslušne urobil a vydal sa za starcom.
Dedinčania ostali nemo stáť. To, čo Pán práve povedal, sa im zarylo do pamäte. Možno je to preto, že je to pre niektorých prvá a asi aj posledná vec, ktorú ho počuli povedať. Ďalšou vecou, ktorá ich prekvapila a prikovala k zemi bolo, že Nio poslušne išiel za ním. Na nikoho predtým vôbec nereagoval a nepočúval nikoho, až teraz Pána. Ľudia, ktorí sa až doteraz hmýrili, hádali a zúrivo gestikulovali, teraz neurobili vôbec nič. Bolo také ticho, že jediné, čo bolo počuť boli rázne kroky starca, udieranie palice o zem a tiché cupotanie Nia.
Až keď sa Nio aj so starcom, prezývaným Pán, stratili vo vchodových dverách domu, určenému na dedinské snemy, sa dedinčania odvážili pohnúť. Miestnosťou sa najprv ozval šum a keď si ľudia uvedomili, že problém je už vlastne vyriešený a oni tu nemajú, čo ďalej robiť, začali sa rozchádzať.
Keď snemovú miestnosť opustil posledný obyvateľ malej dedinky Gillasa neďaleko mesta Linear, vchádzal akurát Nio do domu Pána. Teraz už vôbec nevyzeral bezducho. Tváril sa skôr opovrhujúco a povýšenecky.
Vošiel dnu a rozhliadol sa. Dom bol dosť veľký na to, aký sa zdal byť zvonku malý. Okrem vchodových dverí viedli z miestnosti, do ktorej vstúpili, ešte troje dverí. Miestnosť, v ktorej sa nachádzali, bola zrejme kuchyňa. Z toho Nio usúdil, že jedny z 3 dverí by mohli viesť do nejakej izby, druhé do nejakej skromnej kúpeľne a posledné... Čo je asi za tými tretími? Ďalšia izba?
Nio podozrievavo prechádzal pohľadom z jedných dverí na druhé. Pán si jeho pohľadu všimol a pousmial sa. Podišiel k jedným z nich a otvoril ich.
„Vítam ťa tu, najmocnejší Dark Neo! Tu je tvoja izba.“
Nio prebodol Pána rozzúreným pohľadom.
„Kto ti dovolil mi tykať, Typhoon? ! Azda si nemyslíš, že keď som bol uzavretý v tomto tele, stratil som aj pamäť! Stále dobre viem, kde je tvoje miesto a môžeš byť rád, že som ti nevyrezal jazyk za to, že si ma vôbec oslovil mojim menom! “
Pán sa hodil na kolená, chytil Nia za nohu a pobozkal ju.
„Prosím vás, pane, nezabíjajte ma! Nechcel som...“
Nio naňho zamračene pozrel a odkopol ho.
„Daj mi už pokoj, lebo ťa naozaj zabijem! “ povedal Nio svojim a predsa iným hlasom. Už totiž nebol láskavý ani dobrosrdečný. Teraz bol plný hnevu a nenávisti.
Pán, ktorého Nio oslovil Typhoon, len poslušne a ospravedlňujúco prikyvoval hlavou a opatrne cúval, ešte stále kľačiac na zemi. Potom len zagánil na dvere, ktoré sa s tresnutím za Niom zavreli. Vstal, oprášil sa a zmizol v jednej z ďalších miestností ukrytých za dverami.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu