...a tak Vás prosím!

„Stoj! “
„Čože? “
„Vravím: stoj! “
Zastal som. Nastalo ticho.... ticho, ktoré prerušil jediný výstrel.
Ľudia, ktorí stáli vonku a sledovali ma v tej sekunde, keď som sa obrátil, natiahol pred seba ruku a vystrelil, si teraz zakrývali uši i oči. Pár metrov predo mnou ležalo telo s jedinou guľkou v srdci a so zbraňou padnutou kúsok od ruky. Bez slova som zasunul pištoľ do puzdra a pokračoval smerom, ktorým som šiel, kým ma ten mŕtvy úbožiak zastavil.

Plač, krik, výčitky... tie ma sprevádzali všade, kam som prišiel. Nikdy som neostal bez povšimnutia. Avšak mohol som snáď za to, že ma tí ľudia nechceli nechať len ísť svojou cestou? Možno ma Boh trestal za to, že ma ani jediný raz, keď mojou rukou prišiel o život človek, netrápili výčitky svedomia. Svedomie... veď ja som už ani nevedel, čo to je. Zahodil som ho. Spolu so všetkým smútkom a zúfalstvom. Ostala mi len nenávisť. Nenávisť k človeku, ktorý dnes bol kýmsi úplne iným. Všetci ho uznávali a mali radi. Pomohol veľa mestám i rodinám. No ja som v ňom nevidel hrdinu. Stále ma prenasledovali tie diabolské oči a ten slizký úsmev, ktorý mi venoval, keď mi bez milosti zabil oboch rodičov pred mojimi očami. Klasický príbeh s klasickým kladno-záporným hrdinom poháňaným nenávisťou...
Kto vie, koho som vlastne nenávidel a prečo. Možno to, čo som cítil, nepatrilo vôbec mužovi, ktorý za to nakoniec zaplatil. Možno tá nenávisť patrila rodičom za to, že ma opustili, možno sebe za to, že som ich neochránil... a možno ľuďom za to, že nedokázali pochopiť moju bolesť a konanie. Spravili vraha zo mňa. Ale ja som ním nebol.. alebo hej?
Vtedy mi to bolo aj tak jedno. Ja som len šiel. Kráčal som stále vpred, zbavil sa každého, kto mi stál v ceste a neobracal sa za tým, čo som za sebou zanechal. Nemalo to zmysel... aj tak som už pri pohľade na to nič necítil.
Pamätám sa dokonca na moment, keď som zastrelil dieťa. Ten chlapec mohol mať tak 9 rokov. Zbraň však držal pevne a bol odhodlaný ju použiť. Nemohol som dopustiť, aby som zomrel skôr ako ten, kvôli ktorému som sa už dávno nezabil sám. Žil som, aby som ho videl umierať a chcel som umrieť zakaždým, keď som si uvedomil, že ten sviniar stále žije.
Smutno mi prišlo snáď len z toho, že vo chvíli, keď to dieťa dopadlo na zem, nebol nik, kto by bežal a plakal nad jeho mŕtvym telom. Bol mi vlastne podobný, ibaže stál na zlej strane rovnako ako všetci ostatní. NIK ma nechápal...
Niekoľko rokov som premýšľal nad pomstou a predstavoval si, ako zastrelím muža, čo zabil mňa už dávno. No keď prišiel deň, kedy som vedel, že konečne nastane moja chvíľa, necítil som nič... vôbec nič. Bol som rovnako chladný, ako posledných 14 rokov.

„Stoj! “
„Prosím? “
„Vravím: STOJ! “
Zastal.
„Vedel som, že tento deň príde, Tom...“
„Obráť sa! “
Bez slova sa otočil. Díval sa na mňa tak chápavo a súcitne, ako ešte nikto. No to ma neodradilo. Vedel som, že za tým milým výrazom sa stále skrýva démon, ktorý zničil môj život, i mnoho iných životov... A to len a len pre svoje potešenie! Teraz sa to možno snažil odčiniť, ale bolo neskoro. Tým, že pomôže iným, nevráti už životy ľuďom, ktorých zabil a teraz prišiel čas, aby konečne za všetko zaplatil!
„Zbohom...“ šepol som.
Po prvom výstrele ich prišlo ešte mnoho... tie však už nevyšli z mojej zbrane.
Cítil som, ako pomaly môj život vyhasína. Z posledných síl som sa obrátil. Predo mnou stálo asi 40 ľudí. Všetci pri pohľade na telo muža, ktorého som zabil, plakali. Ženy, ale aj muži ronili slzy ako malé deti.

V tom momente som si uvedomil jednu vec. Človek vo svojom vnútri umiera vždy sám, či už nemá priateľa žiadneho, alebo ich má stovky. Vždy však môže mať pri sebe niekoho, kto ho bude držať za ruku. Aj zločinec má okolo seba tých, čo zdieľajú jeho myšlienky, veria, že koná správne a na konci jeho cesty mu položia na hrob kvety.
A rovnako aj on... ten, ktorý zničil desiatky životov, mal teraz desiatky ľudí, ktorí ho milovali. Dá sa to považovať za dôkaz toho, že svoje krivdy napravil? Alebo že žil napriek všetkému dobre? Že sa zmenil a stal sa tým, čím ľudia chceli, aby bol? Že dostal odpustenie od Boha?
Ja som nemal ani jedného, ktorý by sa pomodlil za pokoj v mojej duši...

Kto bol tá kladná a kto záporná postava? Kto žil svoj život správne a kto sa hral na niečo, čím nie je? Kto umrel ako hrdina a kto ako vrah? To sa pýtam Vás, ľudí, ktorí môj príbeh len počúvajú, no nežijú. Ktorí nechápu, ako som sa cítil a nepochopia moje činy, aj keby chceli. Nežiadam Vás o ľútosť ani o odpustenie... žiadam Vás len o to, aby ste sa pomodlili za pokoj mojej duše, pretože tú som kedysi dávno ukryl v sebe a dnes je rovnako čistá, ako bola vtedy... Nezaslúži si, aby pykala za chyby mojej mysle. Tak Vás teda PROSÍM, nepotrestajte nevinnú...

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu