Otvorím oči a poobzerám sa. Netuším kde som, iba cítim, že ma bolí celé telo i hlava. Vôkol mňa je len 6 sklenených stien a akási zelená tekutina o čosi hustejšia ako voda. Napriek tomu, že tu nemám prívod kyslíku, dýcham. Som vystrašený a hľadám v rýchlosti nejaký náznak poklopu, či čohokoľvek iného, vďaka čomu by som mohol uniknúť z tohto väzenia. Odrazu si uvedomím, že niečo nie je v poriadku. Ako je možné, že vidím aj za seba a že môžem za sebou nahmatať stenu, keď obe moje ruky mám pred tvárou?
Stuhnem. Bojím sa pohnúť. Čo sa to so mnou stalo??? Ako som sa sem dostal??? Hľadím pred seba a vtedy si všimnem, že je tam zrkadlo. Cez zelenú tekutinu nie je dobre vidieť, no vidím v ňom mužskú postavu, niečo medzi 19-22 rokov, zhruba 195cm, podľa svalov odhadujem tak 90kg, čierne vlasy kúsok pod ramená a zreteľne viditeľné sú aj čierne oči... No to, čo ma skutočne najväčšmi zaráža a desí, sú obrovské krídla pokryté čiernym perím.
Nesmelo sa začnem pomaly obracať a obraz v zrkadle tiež. Keď sa celkom otočím chrbtom, je mi už jasné, prečo vidím aj dozadu a môžem sa dotknúť predmetov za mnou. Medzi dvoma krídlami vyrastajúcimi z miesta, kde by mali byť lopatky, mám... ďalšiu ruku a uprostred dlane oko. Dívam sa, ako ňou hýbem hore a dolu a rovnako aj krídlami. Strasie ma. Chvíľu trvá, kým sa dostanem z prvotného šoku a potom jediné, čo dokážem spraviť, je zrevať... zrevať najsilnejšie ako som kedy musel... zrevať zo zdesenia, zúfalstva, beznádeje. Myseľ sa mi zatemnie a začnem zúrivo udierať do stien môjho väzenia. Pocítim nenávisť, obrovskú nenávisť k tým, čo mi toto spôsobili a odpor k sebe samému.
Po chvíli sklo nevydrží nápor mojich úderov a roztriešti sa. Voda ma vynesie von z ľudskej nádoby a ja sa konečne nadýchnem vzduchu. Prudký nával kyslíku spôsobí, že sa mi zatočí hlava a chvíľu sa nedokážem postaviť. No keď začujem výstražný zvuk a v miestnosti začne blikať červené svetlo, je mi jasné, že nemám čas sa váľať po zemi a naberať sily. S ťažkosťami vstanem. Celé telo mám zoslabnuté, nedokážem poriadne ani kráčať, nieto ešte vzlietnuť. Vlečiem sa k východu, no ako som očakával, dvere som zamknuté a v mojom stave nevidím možnosť, ako ich otvoriť. Opriem sa o dvere a zošuchnem sa na zem. Sedím a dívam sa vôkol seba. Pohľad sa mi zahmlieva, no i tak vidím všade svoj obraz. A to ma opäť rozzúri. Pomaly vstanem, dôjdem k jednej stene miestnosti, či skôr gigantickému zrkadlo a s revom doň celou silou, ktorá mi ešte ostala, vrazím päsťou. Zrkadlo sa v okamihu rozletí a spolu s ním aj všetky ostatné zrkadlá, ktoré ma nútia dívať sa na monštrum, ktorým som sa stal. Úlomky zrkadla mi padajú k nohám. Všimnem si, že v betónových stenách, ktoré boli celý čas za zrkadlami sú diery, z ktorých vychádza akýsi plyn. Rýchlo sa rozširuje po miestnosti a mňa zmáha únava. Jedna črepina mi v tej chvíli padne do oka. Zvriesknem. Vtedy je však už plyn všade a ja upadám do bezvedomia...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár