Nemo som sedel na posteli a pozeral von oknom. V kúte stál prevrhnutý lavór a pod ním mláka. „Prečo som tu? Spravil som snáď niečo? Je toto trest? Prečo si nič nepamätám?“ Zadíval som sa na oblaky vonku a pousmial sa, no namiesto dobrého pocitu som cítil čosi ako výčitky. Akoby som nemal právo usmievať sa. Smutne som odvrátil pohľad od oblohy... bolelo ma dívať sa na ňu, no na druhú stranu ma čosi nútilo robiť to. Vtedy som pocítil hnev. Možno to bol hnev k tej oblohe, ktorá ma teraz tak trýznila. Zobral som plachtu z postele a zakryl ňou oblok. V izbe bolo odrazu šero, no cítil som sa oveľa lepšie, ako predtým. Ľahol som si na posteľ, ruku položil za hlavu a premýšľal...
Vtedy zaškrípala zámka. Pootočil som hlavu a sledoval otvárajúce sa dvere. Vošla nimi žena. Bola nepochybne veľmi krásna. Mala čierne vlasy po pás previazané vzadu červenou stuhou. Na nose mala okuliare. Tie jej síce až tak nepristali, no to bola len zanedbateľná maličkosť. Oblečený mala čierny plášť siahajúci až po zem, ktorý jej takmer splýval s vlasmi.
Keď zbadala, ako na ňu upieram oči, vytiahla z vrecka vysielačku.
-Hlásim, že objekt D16 sa prebral.
Pozrela na stôl, na ktorom ešte stále bola misa plná ovocia i pohár vody, potom do rohu miestnosti, kde bol vyliaty lavór a nakoniec na zakryté okno.
-Objavilo sa zopár náznakov zúrivosti. Jedla a pitia sa ani nedotkol.
-Rozumiem. Je objekt pokojný?
-Zdá sa, že áno.
-Dobre, tak vráť izbu do predchádzajúceho stavu a vráť sa.
-Rozumiem.
Dievčina odložila vysielačku a pobrala sa k lavóru, ktorý zdvihla zo zeme a položila na stôl. Z vrecka vytiahla handru a poutierala ňou rozliatu vodu. Potom mokrú handru hodila do lavóra a prešla k oknu, z ktorého začala dávať dole plachtu. Celý čas som ju len nemo sledoval, no teraz som sa strhol. Behom sekundy som stál pri nej a drvil jej zápästie.
-Pusť to...!
Zúrivo som šepol.
Žena, evidentne zaskočená mojou reakciou, opatrne uvoľnila prsty a plachta a zošmykla na zem. Svetlo mi zasvietilo priamo do tváre. Rukami som si zakryl tvár a čupol si chrbtom k oknu.
-Zakry to okno! HNEĎ!
Roztrasené dievča zdvihlo zo zeme plachtu a zakrylo ňou okno. V izbe nastalo opäť prítmie. Pomaly som zložil ruky z tváre, postavil sa a prešiel k posteli, na ktorú som si ľahol. Žene som už nevenoval pozornosť. Díval som sa na zatvorené dvere. Ona rýchlo vzala lavór a chcela opustiť miestnosť, no keď sa postavila pred dvere chrbtom ku mne, uvedomil som si čosi, čo som dovtedy vôbec nevnímal.
-Počkaj...
Povedal som vľúdne. Dievča ostalo stáť ako zamrznuté. Vstal som a podišiel k nej. Prstami som jej jemne prešiel po trásúcom chrbte.
-Prečo... prečo nemáš krídla a máš len dve ruky a dve oči? Prečo nemáš pazúry a ostré zuby?
-Lebo som človek...
Povedala potichu. V hlase mala strach, smútok, hnev i opovrhnutie.
-Človek? A ja... ja som čo?
-Ty...? Ty si objekt D16... A teraz ma pusti, donesiem ti čistú vodu.
Pokorne som zložil ruku z jej ramena a vrátil som sa na posteľ. Dvere opäť zavŕzgali a v miestnosti som osamel.
-Som objekt? Čo to znamená...?
V ten deň ma tá dievčina navštívilo ešte raz. Doniesla vodu, ako sľúbila. Jej prítomnosť som však úplne ignoroval. Len som ležal a hľadel do stropu. Keď odišla, vstal som z postele a prešiel som k lavóru. Kľakol som si a pozrel do vody.
-Objekt...
Pri pohľade na seba som pocítil obrovský odpor rovnako, ako prvý raz. S revom som vrazil do lavóra, ktorý opäť ostal ležať prevrátený na zemi. Voda z neho mi zmáčala kolená... Bola taká čistá, akým som ja už nikdy byť nemohol. Vedel som to a to bol dôvod, prečo som sa na seba viac nedokázal dívať...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár