„Dobrú, Saskia...“
V tú noc sa mi ten sen sníval prvý krát...
„Sia, prebuď sa... Je čas vstávať!“
Sia? Čo to má znamenať? Sia... To meno mi je tak známe... Ja! JA som Sia!
Otvorila som oči. Bola som trochu vystrašená. Prudko som sa posadila a obzrela vôkol seba. Sedela som... sedela som na oblaku. Netušila som, čo sa deje. Cítila som sa, akoby som spala storočia. Bolo mi to tu tak známe a súčasne som mala pocit, že som tu prvý krát.
„Sia, čo sa deje? Tváriš sa, akoby si už celkom zabudla, kým skutočne si.“
Ženský hlas sa krátko zasmial. Obracala som sa dokola, no nevidela som nikoho, komu by mohol patriť.
„Kto... kto ste?“ šepla som.
„Ale Sia, ty si skutočne zabudla? Vedela som, že nebol dobrý nápad, nechať ťa ísť do sveta ľudí, ale nečakala som, že by si mohla zabudnúť na vlastnú Matku.“
Ten hlas znel akosi smutne... a sklamane. Pocítila som výčitky. Akoby som ublížila niekomu, kto mi bol veľmi blízky. Srdce mi bilo ako šialené. Nerozumela som.... ničomu.
„Na matku? Zabudnúť... na matku? Ale moja mama má iný hlas! Nikdy by som na ňu nezabudla!“
„Sia...“
Ten hlas sa triasol. Túžila som potom, aby neznel tak plačlivo, aby sa smial ako na začiatku.
„Sia, spomeň si... TOTO je tvoj domov, TU si bola stvorená! Stvorená MNOU! Sia, prosím ťa, nehovor mi, že som ťa stratila...“
„Kde ste, pani? Neviem prečo, ale bolí ma počúvať, ako sa trápite. Prosím, neplačte...“
Neplač... Keď plačeš, bolí ma srdce, trasie sa mi hlas, chce sa mi tiež plakať... Nebuď smutná, Matka!
...Matka?!
„Ma... Matka!“
Odrazu mi bolo všetko jasné. Patrila som sem. Tu v oblakoch - tu bol môj svet. Na tomto mieste som prežila storočia. Poletovala som nad ľudským svetom a sledovala osudy bytostí mne tak podobných a predsa celkom iných. Vyzerali ako ja, no nikdy som nemohla byť jednou z nich. A tak veľmi som po tom túžila...
„Matka, odpusť mi, prosím! Nikdy som nemala zabudnúť!“
„Sia... ach Sia, tak veľmi som sa zľakla, že som o teba prišla...“
Oblaky vôkol mňa sa zdvihli a zahalili ma. Matkine objatie som opätovala. Už som takmer zabudla, aké to je.
„Ako dlho...?“
„Roky...“
„Bola si tu sama...“
„Sledovala som ťa. Tešilo ma, že si šťastná.“
„Muselo ťa bolieť, keď si videla, ako dávam lásku inej žene.“
„To je v poriadku, Sia. Ako vravím, tešilo ma, že si šťastná.“
„Odpusť.“
„Neospravedlňuj sa stále, dcérka. Dôležité je, že si opäť tu so mnou...“
Odtiahla som sa od Matky a pozrela cez oblaky na dom, v ktorom som doteraz žila.
„Čo teraz bude s nimi...? S mojím ľudským telom?“
„Neviem, Sia, zrejme zahynie...“
Pri týchto slovách mi zovrelo hrdlo. Nie preto, že som sa bála smrti. Žila som predsa tu a tu som bola večná. Predstavila som si však tú bolesť mojej ľudskej matky, keď sa jej dcéra jedno ráno proste neprebudí.
„Sia? Neľutuješ, že si tu, že si sa vrátila, však?“
Odtrhla som pohľad od zeme a pozrela do oblakov.
„Nie, samozrejme, že nie, Matka.“
Usmiala som sa, no ten úsmev nebol úprimný.
„Dobre, Sia. Teraz bež a pozri sa, čo všetko sa tu za ten čas zmenilo!“
Prikývla som a rozbehla som sa. Moje chodidlá sa zabárali do oblakov ako do vaty a tie hladili nielen nohy, ale aj dušu... Prebehla som veľa miest. Nemohla som samozrejme prejsť všetky, pretože svet v oblakoch nikde nezačína, ani nekončí. Spomínala som na to, ako som sa tu hrávala. Je to už tak dávno... Matkina poznámka o tom, že sa tu všetko zmenilo, bola zbytočná. Oblaky sa totiž menia zo dňa na deň, z minúty na minúty, sekundy na sekundu... Napriek tomu som však vždy presne vedela, kde sa nachádzam. Poznala som to podľa krajiny, ktorú som mala pod nohami. Krajiny, ktorú som s takou obľubou a túžbou sledovala. Neviem už, čo presne som Matke povedala, že sa rozhodla dovoliť mi, aby som sa narodila ako človek a prežila niekoľko rokov tam dole.. No bol to nádherný život. Tu som bola len ja a Matka. Vo svete ľudí bol však niekto nový, kamkoľvek som sa pozrela. Pocítila som úzkosť.
Bude mi to chýbať...
Odrazu som v hlave začula hlas. Vedela som, kto to je. Moja ľudská mama na mňa volala a snažila sa ma prebudiť. Pocítila som závrat.
Prečo počujem jej hlas? Ako je to možné? Nie... Nemôžem jej tak ublížiť. Musím sa prebudiť! Musím sa rozlúčiť!
„Prepáč, Matka, ja musím ísť... iba... iba na chvíľu...“
Zamdlela som.
Zobudila som sa v izbe. Pri mne sedela mama, nakláňala sa ponad mňa a bola celkom bledá.
„Preboha, Saskia! Vystrašila si ma na smrť!“
Jej ruky obopli moje telo a pevne ma objala. Ticho som hľadela pred seba. V hlave som mala zmätok.
Žeby to bol len sen...?
Dvihla som ruky a objala matku. Cítila som sa príjemne a jej objatie ma upokojovalo.
Áno, bol to len sen...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár