Dievčatko z oblakov (2. časť)

„Tak sa obleč, Saskia, musíš ísť do školy.“
Mama sa usmiala. Úsmev som jej samozrejme okamžite opätovala a pobozkala ju na líčko. Vyskočila som z postele a začala sa obliekať. Ona mi šla zatiaľ spraviť raňajky.
Bolo by to ráno ako každé iné, ibaže... kdesi vo vnútri som cítila taký nepríjemný pocit. Nemohla som sa zbaviť myšlienok na ten zvláštny sen, ktorý sa mi tejto noci prisnil. Bol taký skutočný!
Po raňajkách som šla do školy. Ani tam som sa nemohla poriadne sústrediť. Myslím, že si to všimla aj pani učiteľka, pretože sa ma pýtala, či sa mi niečo nestalo. Zamietavo som pokrútila hlavou.
Zo školy ma vyzdvihla mama. Musela som sa veľmi premáhať, aby som mohla predstierať bezstarostnosť, no zrejme sa mi to celkom darilo, pretože mama vyzerala spokojná a veselá.
Keď sme prišli domov, posielala ma von, no ja som nechcela ísť. Zavrela som sa do svojej izby a sadla som si za stôl. V ruke ceruzka, pred sebou papier. Moja ruka viedla ceruzku po papieri tak ladne ako ešte nikdy.
Trvalo dlho, kým bol obrázok podľa mojich predstáv, no nakoniec som ho predsa len dokončila. Bolo na ňom dievčatko, ktoré mi bolo veľmi podobné. Vôkol neho len oblaky a kdesi ďaleko pod ním domy. Papier som zobrala a pripla ho na nástenku. Chvíľu som naňho len ticho pozerala. Ten obrázok... tie oblaky... hladili mi dušu.
Napokon som sa pomaly prezliekla a vošla do postele. Tesne predtým, ako som zaspala, začula som, ako sa otvorili dvere do mojej izby. Mama ma zrejme chcela upozorniť, že je už čas ísť spať. Asi si všimla obrázku na nástenke, pretože kroky napovedali, že k nej prišla veľmi blízko. Potom sa obrátila a odišla.
Pocítila som úzkosť. Akoby som jej zabudla niečo povedať, no v tej chvíli som sa už odobrala do ríše snov.

Zívla som si a posadila sa. Cítila som, ako sa mi ruka vnára do čohosi mäkkého.
Oblak...
Vstala som.
„Sia... Prečo...? Prečo si sa vrátila do toho sveta?? Povedz! Prečo si tam znova bola?!“
Mala som pocit, že sa Matka na mňa hnevá... prvý krát v živote.
„Prepáč, Matka. Ja... Musela som!“
Čo to hovorím? Veď toto je len sen! Alebo nie? Žeby môj ľudský život bol iba snom? Čo je sen, a čo skutočnosť? Vôbec neviem, čo si mám myslieť...
Matka mlčala. Vedela som, čo ju trápi - že sa neviem odpútať od sveta, v ktorom som teraz tak dlhú dobu žila. No ja som skutočne nemohla inak... Nešlo to.
„Sia, keď v ľudskom svete vyjde opäť Slnko, pôjdeš tam posledný raz.“
„Ale Matka, to nestačí! Prosím, nechaj ma tam chodiť ešte aspoň týždeň! Ja... V tom svete som zmätená, neuvedomujem si, že doňho nepatrím! Potrebujem čas, kým si všetko uvedomím!“
Matka strápene vydýchla.
„Máš mesiac... Ale každý večer sa sem musíš vracať. Nedovolím, aby si na mňa opäť zabudla... Presne o mesiac prestaneš ako človek existovať. Dobre využi ten čas, Sia...“
Sklopila som zrak.
„A Sia... Ty nie si zmätená len v ľudskom svete. Ani tu nevieš, kde je tvoje miesto. Ale ja ti vravím, že tvoje miesto je pri mne! Si tým jediným, čo mám! Nesmieš ma opustiť!“
„Neopustím ťa, Matka... Sľubujem, že ťa neopustím...“
Zvyšok času, ktorý mi ostával do ľudského rána, som strávila premýšľaním. Premýšľaním nad tým, čo je skutočné, a čo iba sen...

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu