V ľudskom svete som sa budila stále viac a viac vyčerpaná. Dni mi pomaly začali splývať. Umierala som alebo som len verila tomu, že umieram...? Každý deň som poobedie strávila za stolom. Kreslila som. Moja nástenka bola už plná obrázkov s Dievčatkom z oblakov. Mama sa o mňa začala báť. Učiteľka jej povedala, že moje výsledky sa veľmi zhoršili. Nikto nevedel, čo mi je. Ani ja sama som to nevedela...
Keď som večer išla spať, tešila som sa... Tešila som sa na svet, kde ma nič nebude bolieť, kde nebudem cítiť únavu. No napriek tomu som ani v tomto svete nebola šťastná. Celý čas som len sedela, dívala sa na svet a premýšľajúc hompáľala nohami vo vzduchu. Čas sa mi krátil a ja som pomaly ticho odrátavala deň za dňom.
Matka sa so mnou často rozprávala. Dávala mi deň, čo deň najavo, ako ma miluje. No rovnako sa správala aj mama vo svete ľudí. Podľa čoho som mala rozlíšiť, ktorý svet je ten pravý – do ktorého patrím? Láska, ktorú som dostávala od oboch matiek bola tak rozdielna a predsa rovnaká...
Po dvoch týždňoch som sa konečne odhodlala mame povedať o svojich snoch. Spočiatku bola zdesená. Nakoniec sa však na mňa žiarivo usmiala a povedala mi: „Si moje dieťa. A mojím ostaneš, nech ti bude vo sne tvrdiť, kto chce, čo chce. Netráp si tým hlavičku, Saskia...“ A opäť ma vrúcne objala.
Na okamih som znova cítila tú detskú bezstarostnosť. No v tej chvíli som si azda prvý krát uvedomila, aký je okamih prchavý. Ako rýchlo plynie čas a ako rýchlo sa mení svet. Snáď ešte rýchlejšie ako tie moje oblaky...
Trápenie. To bolo to, čo ma tak strašne ničilo. Ibaže trápenie je prirodzenou súčasťou ľudského života. A ja som preň nebola zrodená...
Bolo mi už jasné, kam patrím, i ktorej matke budem musieť povedať „Zbohom“. Rozhodla som sa však posledné dva týždne využiť naplno.
Prestala som kresliť obrázky Sveta v oblakoch a začala som kresliť tunajší svet. Svet, ktorý som si tak veľmi obľúbila. Na papiere som dala všetko – domy, stromy, zvieratá, priateľov, seba i moju milovanú mamičku. Tieto kresby samozrejme neboli ani zďaleka také dokonalé, ako tie predošlé, no mama sa pri pohľade na ne aj tak usmievala. Bola som rada, že ju robím šťastnou.
Kvôli neustálej vyčerpanosti som prestala chodiť do školy. Doobedia som trávila s mamou a poobede ma navštevovali kamaráti. Tešila som sa, že s nimi všetkými môžem byť a oni sa tešili, že môžu byť so mnou.
„Mami, mohli by sme dnes ísť von?“
„Samozrejme, Saskia. Kam len chceš...“ usmiala sa mama.
Pomohla mi teda obliecť sa. Potom ma posadila do vozíka a vytlačila ma von na ulicu.
„Kam to bude?“
„Do parku, prosím...“
„Áno, pani kapitánka!“
Obe sme sa zasmiali a vyrazili sme.
Cestou sme sa veľmi nerozprávali. Snažila som sa vnímať všetko okolo mňa, ako najviac to šlo. Bol krásny letný deň a park neskutočne nádherný. Toľko kvetov, vtákov, farieb... Videla som to už mnoho krát, no až dnes som si uvedomila, aké je to úžasné. Pokojný šum listov i veselé výkriky detí...
„Mami?“
„Áno, Saskia?“
„Poď prosím ťa bližšie...“
Mama obišla vozík a čupla si predo mňa.
„Takto?“ milo sa usmiala.
„Nie, ešte bližšie...“ odvetila som.
Nahla sa teda ponad moje nohy tak, že tvár mala pri tej mojej. Pokojným hlasom som jej ticho šepla do ucha:
„Ľúbim ťa, mamička... Zbohom.“
A potom... potom som len sklopila viečka.
Keď som opäť nadobudla vedomie, rýchlo som otvorila oči a obrátila sa, aby som mohla sledovať ľudský svet.
Mama kľačala pri vozíku a so slzami v očiach objímala moje bezvládne telo. Potom ma pustila, z vrecka vytiahla papier a roztvorila ho. Bolo na ňom dievčatko, ktoré mi bolo veľmi podobné. Vôkol neho len oblaky a kdesi ďaleko pod ním domy. Dobre som poznala ten obrázok...
Položila mi ho na kolená a na papier začali pomaly dopadať snehové vločky znášajúce sa z oblakov. Keď som sa lepšie zadívala, zbadala som, že mama má na perách úsmev.
„Odišla si... do svojho Sveta v oblakoch. Dúfam, že ti tam bude dobre...“ šepla.
Láskavo som sa usmiala.
„Ďakujem, Matka.“
„A za čo, Sia?“
„Za sneh...“
„Ale to som nespravila ja...“
„Nie? Tak kto potom?“ prekvapene som pozrela do oblakov.
„To je len časť teba, ktorá bude vždy patriť ľuďom. A prostredníctvom ktorej sa k nim vždy dostaneš tak blízko, ako si len budeš želať...“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
ja osobne nemám fakt ani šajnu čo je Air, ale toto bola jedna úplne skvelá perfektná rozprávka či ako to nazvať.. presne podľa môjho gusta, snový svet, rozporuplnosť, emócie..nádhera fakt
Napíš svoj komentár
ale je to veľmo dobre napísané