Dievčina zo sna

V tú noc bol práve spln. Obloha sa sfarbovala do fialova a hviezdy na nej žiarili tak jasne a každá tak jedinečne, že človeku sa až núkalo ich počítať. Bol to neuveriteľný pohľad. Niečo také sa vidí len raz za život. A ja som to mohol sledovať práve z môjho obloka! Bol som nadšený. Nemusel som ani vyjsť z domu, aby som sa mohol dívať na jemne čeriacu sa hladinu mora, v ktorej bolo vidieť odraz mesiaca. Sedel som v okne a hľadel na tú krásu asi dve hodiny. Potom prišla mama a upozornila ma, že na ďalší deň musím ísť do školy a teda mám ísť spať. Venoval som oblohe a moru posledný zasnívaný a očarený pohľad, šuchol som sa do postele a sklopil viečka.
Neviem, či možno túto chvíľu nazvať poslednou v mojom doterajšom, obyčajnom a nudnom živote, ale viem, že od tohto dňa sa mi dejú samé čudné veci.
Neustále sa mi sníva jeden sen. Stojím v ňom na pobreží mora. Obloha je fialová, hviezdy žiaria, mesiac sa odráža na hladine... Presne, ako v tú noc. Ibaže... v tom sne nie som sám. Oproti mne stojí dievčina. Nestojí však na súši, ale na hladine! Hoci je to nereálne, ten sen sa zdá byť tak skutočný, že som ochotný uveriť aj tomu, že niekto dokáže chodiť po vode. Noc, čo noc sa tá dievčina na mňa milo usmeje, natiahne ku mne ruku a z dlane jej vyletia motýle a lupene kvetov. Ale ani tie motýle a lupene nevyzerajú obyčajne. Sú to len obrysy. Raz som sa ich pokúšal chytiť, no ruka mi prešla cez ne. Je to, ako keby ste sa snažili dotknúť ducha. Jej sa mi tiež nikdy dotknúť nepodarilo. Na rozdiel od nej sa mi totiž pri pokuse položiť nohu na hladinu, ponorí chodidlo pod vodu a dopadne až na dno. Nemám sa ako k nej priblížiť.
Trápi ma to, pretože za tých jedenásť mesiacov mi prirástla k srdcu. Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby sa mi v jednu noc nezjavila. Asi by som sa načisto pomiatol, aj keď si nie som celkom istý, či nie som blázon už teraz. Môže sa človek so zdravou mysľou zamilovať do osoby, ktorú nikdy nevidel inde ako vo sne? Ale keď ona je tak okúzľujúca...
Keď sa jej zahľadím do jej tmavozelených očí, vidím všetku krásu prírody. Zelené, rozkvitnuté lúky, stromy a ich konáre, ktoré sa jemne ohýbajú pri nápore vetra, či skôr vánku... Avšak jej oči mi nepripomínajú len prírodu, ale aj tie najkrajšie a najvzácnejšie drahokamy. Drahokamy tak dokonalé, že je nemožné, aby sa niekde na svete nachádzali... Oni však skutočne existujú... Sú v jej očiach.
No oči nie sú tým jediným, čo ma na nej uchvacuje. I jej vlasy... Ach tie jej nádherné havranie vlasy, ktoré jej vpredu siahajú až po pás a vzadu do polovice stehien. Ofina jej padá do oči a rozfukuje ju vietor, čo len pridáva k jej roztomilému a krehkému výzoru.
Je dokonalá... Nenachádzam na nej chybu. Áno, som si istý, že žiadna iná sa jej ani zďaleka nevyrovná.
Ale prečo? ? ? Prečo jediné miesto, na ktorom ju môžem stretnúť, je sen? Hoci na ňu prehovorím, nikdy mi neodpovie. Naďalej má na tvári ten hrejivý a láskyplný úsmev a nevydá zo seba ani hláska. Nemôže mi odpovedať alebo nechce? Akým právom mi takto vtrhla do života? Najprv to bol len nevinný obraz, ktorý sa mi zjavil vždy, keď som zavrel oči a ponoril sa do sveta snov. Teraz je to však osoba, ktorú milujem a je jediným dôvodom na to, aby som prežíval v tomto krutom svete plnom zloby a nenávisti. Vždy, keď ráno vstanem, teším sa len na to, ako sa opäť poberiem spať. Nechodím už na žiadne oslavy, nechodím sa zabávať s kamarátmi do krčmy. Čo možno najskôr sa uložím spať, aby som mohol byť s ňou, čo najdlhšie. Nemôžem sa jej síce dotknúť ani sa s ňou porozprávať, môžem sa však na ňu dívať a obdivovať jej dokonalosť. Zatiaľ mi to stačí, ale ako dlho ešte bude...? Deň, čo deň, či skôr noc, čo noc sú moje city k nej silnejšie. Jedného dňa budem chcieť poznať jej meno, počuť jej hlas, cítiť jej dotyk na svojej tvári... Čo spravím potom?
Myslím, že raz ma láska k tej dievčine zabije. Teraz je však tým jediným, čo ma ženie dopredu. Som jej vlastne vďačný, že je tu. Môj život má konečne zmysel. Vďaka nej som spoznal ten najkrajší ľudský cit – lásku. A ja verím, že raz.... raz mi povie svoje meno, objíme ma a pohladí po tvári. V ten deň sa splní všetko, po čom som v živote túžil a ja už budem môcť pokojne aj umrieť...

"Viliam, už zvonilo... "
Zdvihol som hlavu od papiera a pozrel na učiteľku, ktorá stála nado mnou.
"Vážne? Prepáčte, nejako som to nezaregistroval... "
Rýchlo som začal baliť učebnice a do tašky som strčil aj skicár s kresbou, kvôli ktorej som prepočul zvonenie.
"Všimla som si. pousmiala sa učiteľka. Čo si to vlastne kreslil? "
"Ale... Len také čmáranice..." odvetil som a ďalej som sa venoval baleniu.
"Čmáranice? Kvôli čmáraniciam si si ani nevšimol, že skončilo vyučovanie a všetci tvoji spolužiaci už opustili triedu? To musia byť teda zaujímavé čmáranice..."
Začervenal som sa.
"Prepáčte... Ja už pôjdem..."
Zdvihol som sa za stoličky, prehodil si tašku cez plece a vydal sa smerom k dverám.
"Viliam, počkaj ešte... Tá dievčina bola veľmi pekná. I to nebo a more za ňou. Vyzeralo to tak... realisticky. Máš talent Viliam. Neviem, prečo sa prejavil až teraz, lebo tvoje kresby boli doteraz na to, že máš sedemnásť rokov dosť... dosť amatérske a detinské. Každopádne si myslím, že za tamten obrázok by sa nemusel hanbiť ani profesionálny maliar. Nakreslíš aj mne taký? Bola by som ti veľmi vďačná... "
Zastavil som. Hanbil som sa pozrieť učiteľke do očí. Videla tvár mojej milovanej, ktorú som nakreslil a povedala, že bola veľmi pekná! A to je v skutočnosti ešte oveľa krajšia. Bol som hrdý. Hrdý na to, že som jediný človek, ktorý sa kedy stretol s týmto stelesneným dokonalosti. Aspoň myslím a dúfam, že som jediný, komu sa vo sne zjavila...
"Ak sa mi podarí, tak vám taký nakreslím." povedal som s úsmevom na tvári bez toho, aby som sa obrátil alebo na učiteľku pozrel.
Potom som opäť vykročil. Vyšiel som z triedy na chodbu, potom dole schodmi až som sa ocitol na ulici. Pozrel som doprava, doľava a prešiel cez cestu. Kráčal som a hoci som hľadel pred seba, vôbec som nevnímal okolie. Myslel som len na ňu.
Pol dňa je už za nami... Ešte pár hodín a opäť sa stretneme, moja drahá...
Ponáhľal som sa. Vlastne ani neviem, prečo. Tým, že pôjdem rýchlejšie predsa nezrýchlim aj čas. Vtedy som však nerozmýšľal nad svojimi činmi. Nemohol som, lebo som mal plnú hlavu Jej.
Zrazu niečo predsa upútalo moju pozornosť. Zastavil som a chvíľu som len nemo hľadel pred seba. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Bola to ona! Dievčina s vlasmi čiernymi ako sama noc a tmavozelenými očami.
Takže predsa existuje! Nebol to len výplod mojej fantázie! Musím ísť za ňou... Musí mi vysvetliť, ako a prečo sa dostala do mojich snov.
Rozbehol som sa. Bežal som najrýchlejšie, ako som mohol. Dokonca rýchlejšie ako som mohol! No napriek tomu, že ja som bežal a ona kráčala, vzdialenosť medzi nami sa nezmenšovala. Zabočila doľava, zabočil som tiež... vyšla hore schodmi, vybehol som tiež... a vôbec som nerozmýšľal nad tým, kam smerujeme.
Odrazu zastavila. Spomalil som. Obzrel sa okolo seba. Boli sme na pláži. Moje topánky sa trochu borili do piesku. Ona stála na hladine. Bolo to ako v tom sne, ibaže teraz bol deň. Usmiala sa na mňa. Neváhal som ani chvíľu – úsmev som jej opätoval a rozbehol som sa za ňou. Pokúsil som sa stúpiť na hladinu, no dopadlo to rovnako neúspešne ako v mojich snoch. Cítil som, ako sa mi do topánok vlieva voda, no nevšímal som si toho. Natiahol som k nej ruku.
"Prosím, prosím povedz mi aspoň svoje meno! "
Nepovedala nič. Bola ako nemá.
Ešte niekoľko krokov a mohol som sa jej dotknúť... No vtedy sa začala rozplývať. Pochytilo ma zúfalstvo.
"Nie! Prosím ostaň! Nezmizni tak, ako mizneš každú noc! Prosím! "
Nepočúvala moje slová. Keď som prešiel rukou miestom, kde predtým stála, jediné, čo som zachytil do dlane, bol vzduch. Moje slzy sa zmiešali so slanou morkou vodou.
Prečo? ? Prečo mi toto robíš? Za čo ma takto trápiš? Ublížil som ti snáď nejako? Ak áno, tak vedz, že som nechcel... Spravím čokoľvek, aby si mi odpustila, len mi už toto, prosím, nerob.
Pozrel som do neba a nechal si stiecť poslednú slzu po tvári. Potom som vyšiel z vody.
Fúkal len slabý vetrík, no bol som celý premočený a tak ma striaslo od zimy. Takýto mokrý som prišiel aj domov. Bola mi ukrutná zima, no väčší chlad a prázdnotu som cítil vo svojom vnútri.
Mal som ju tak blízko.. na dosah ruky! A ona sa vyparila... Vyparila sa rovnako, ako každú noc.
Keď som prišiel domov, mama na mňa začala kričať. Chcela vedieť, kde som bol a od čoho som taký mokrý. Neodpovedal som. Veď by mi aj tak neverila. Možno by ma dokonca poslala za psychiatrom. Ale ja som psychiatra nepotreboval. Potreboval som ju... dievča mojich snov.
Zatvoril som za sebou dvere do izby a celý deň som z izby nevyšiel.
Večer som si sadol na oblok a pozoroval nebo a oblohu. Pozrel som do kalendára. O tri dni má byť spln. V ten deň to bude presne rok od chvíle, čo sa mi to dievča zjavilo prvý krát.
Celý jeden rok... Počas celého roka si sa mi dennodenne zjavovala vo sne. A až dnes, pár dní pred našim „výročím“, ak to tak môžem nazvať, si sa mi ukázala aj cez deň. No ani teraz si mi neodpovedala na moje otázky... Nenechala ma, aby som sa ťa dotkol. Čo odo mňa vlastne chceš? O čo ti ide? Snažíš sa ma pripraviť o rozum? Taký bol tvoj zámer hneď od prvej noci? Či ma len skúšaš? Kedy to skončí? Chcem byť s tebou... Zadívať sa ti hlboko do očí, pohladiť ťa po vlasoch a pobozkať na pery. Prečo mi to nedovolíš?
Z myšlienok ma vyrušilo klopanie na dvere.
"Vilko... už spíš? " ozvalo sa polohlasne spoza dverí.
"Nie mama, ale už idem, nemusíš sa báť." odpovedal som hlasom, na ktorom nebolo znať, že ma niečo trápi a sužuje.
"Tak teda dobre... dobrú noc." povedala mama spokojne.
Potom som už len počul kroky a buchnutie dverí. Mama išla spať. Zatvoril som teda okno a ľahol si. Chvíľu som pozoroval strop a potom už ani neviem ako, som sa opäť ocitol na nočnom pobreží. Sen bol rovnaký ako vždy. Dnešná udalosť ho vôbec neovplyvnila. Iba ja som mal viac otázok, na ktoré som nedostal odpoveď.
Ráno som sa zobudil, no neusmieval som sa. Bol som sklamaný a čiastočne rozhnevaný. Prišla tá chvíľa.. chvíľa, kedy mi už nestačil len pohľad na ňu. Potreboval som byť skutočne s ňou, mať ju po svojom boku.
Doobedie prebehlo rýchlo. Učiteľka sa ma pýtala na obrázok, na čo som len odvetil, že už nemám chuť kresliť a ak chce, donesiem jej ten, čo som nakreslil včera. Bola trochu prekvapená, no súhlasila.
Po ceste zo školy domov som premýšľal. Premýšľal som nad tým, či má ešte zmysel dúfať, že raz sa splní to, po čom celý rok tak veľmi túžim.
Keď som prišiel na miesto, na ktorom som sa včera nachádzal, keď som zbadal dievčinu zo sna, zastavil som. Z nejakého dôvodu som nemohol ísť ďalej. Sadol som si teda pod neďaleký strom a sledoval som tašku, ktorá nehybne ležala vedľa mňa.
Pripomína mi môj vlastný život. Stal sa takým od chvíle, kedy som mal prvý krát ten sen. Odvtedy sú všetky moje dni takmer rovnaké. Doobeda som buď v škole alebo pomáham s upratovaním mame, prípadne sa učím. Celé poobedie venujem premýšľaniu nad osobou, ktorej nestojím ani za to, aby mi povedala svoje meno. Večer idem rýchlo spať, aby som si pozrel niečo, čo už aj tak poznám do najpodrobnejších detailov. Ráno vstanem a všetko sa opakuje. Prišiel som všetkých priateľov, pretože nikam nechodím a s nikým sa takmer nerozprávam. Je to smutné... Čo sa to so mnou stalo?
Dvihol sa vietor a pohol taškou. Pozrel som na miesto, kde včera stála Ona. Stála tam znova!
Vyskočil som ma nohy. Tašku som nechal pod stromom – iba by ma spomaľovala. Dnes mi nesmela ujsť! Bežal som... ani som nedýchal! Robil som všetko preto, aby mi nič nebránilo naplno využiť moju rýchlosť a silu v nohách. No napriek tomu to nestačilo. Nemusela sa vôbec namáhať, aby si udržala potrebnú vzdialenosť.
Zastala. No ja som tentoraz nespomalil. Vedel som, že sme na pobreží. Teraz už išlo o sekundy. Bežal som. Bol som stále bližšie.
"Povedz niečo, čokoľvek! No tak, prosím ťa o to! kričal som."
Pousmiala sa a začala miznúť.
Tak skoro? Takže ona nezačne miznúť za určitý čas, ale vtedy, keď už hrozí, že by som sa k nej mohol priblížiť príliš blízko a dotknúť. Čo teraz...? Ak vojdem do vody, spomalí ma to. Vo vode sa kráča ťažko... Musím skočiť!
Odrazil som sa od pobrežia. Bol to najdlhší skok v mojom živote. Načiahol som ruku, no preletela vzduchom. S čľupnutím som dopadol do vody. Po tom, že ešte pred chvíľou nado mnou stálo dievča, nebola ani pamiatka.
Vyšiel som z vody. Tentoraz som sa obišiel bez sĺz. Aj tak som niečo podobné čakal.
Na to, že som pod stromom nechal tašku s učebnicami, som úplne zabudol. Upozornila ma na to až mama, keď som prišiel domov. Dnes na mňa kvôli tomu, že som celý mokrý, nekričala. Asi si všimla, že niečo so mnou nie je v poriadku. Na tašku sa tiež spýtala akosi opatrne... bez výčitiek.
"Taška? Myslím, že som ju zabudol v škole..."
Bolo to prvé klamstvo, ktoré som kedy mame povedal. Ale keby som sa priznal, že som ju nechal pod stromom, určite by jej to zdalo nanajvýš divné a podozrivé. Nepotrebujem, aby mi kládla zbytočné otázky.
Znova som sa zavrel do izby. Za celý večer som z nej vyšiel len raz. Bol som sa osprchovať a navštíviť záchod.
Keď som sa do izby vrátil, sadol som si za písací stôl a napísal som na list papiera:

Pre moju milovanú:

Si všetko, po čom som kedy túžil. Nikdy som nevidel nič krajšie, ako si ty. Zmenila si mi život od základov. Neviem, ako si sa dostala do mojich snov, no som ti za to vďačný. Vniesla si do môjho života akúsi nadprirodzenosť. Nie si ako ostatní ľudia, no vďaka tebe som iný aj ja. Obaja sa od zvyšku sveta niečím líšime. Patríme k sebe. Cítim to... Cítiš to aj ty?
Prečo mi nikdy neodpovieš na moje otázky a zmizneš skôr, ako sa ťa môžem dotknúť? Ani nevieš, ako ma bolí, že mi stále takto utekáš.
Si vôbec skutočná? Ako si mám byť istý, že si ťa len nevymýšľam? Hoci ťa mám v srdci, nikdy som nepočul ani len tvoj hlas. Prehovor.. Prosím... Aspoň raz. Postačí mi jedno slovo. Jedno jediné! Milujem ťa.
Viliam S.
List som poskladal a strčil si ho do batohu, ktorý si zajtra vezmem do školy miesto tašky, ktorú som nechal pod stromom. Pozrel som ešte raz von oblokom a do kalendára. Potom som sa vteperil do postele.
Ešte dva dni...
Ráno som sa zobudil opäť bez úsmevu.
Stále to isté... Ten istý sen... Možno by som vážne mal navštíviť toho psychiatra, ale..
"Vilko, už si hore? Nezaspi do školy! "
"Áno mama, veď už idem."
Vstal som, otvoril skriňu s oblečením, vytiahol z nej prvé, čo som našiel a začal sa obliekať.
...ale ešte nie. Počkám do zajtra. Ak sa dnes v noci nič nestane... ak sa nesplní to, na čo už rok čakám... potom... potom sa vzdám toho sna a vyhľadám odbornú pomoc.
Umyl som sa, naraňajkoval a šiel do školy. Učiteľka chcela obrázok, no zabudol som ho doma na stole, takže som jej sľúbil, že ho donesiem na druhý deň.
Cestou zo školy som sa šiel pozrieť pod strom, či tam náhodou nebude moja taška. Nebola. Napriek tomu som prišiel k tomu stromu a sadol si podeň. Sedel som tam niekoľko hodín a utešoval sa myšlienkou:
Ona príde... Určite... Ja viem, že príde!
Avšak keď obilo 18:00, vstal som a vydal sa smerom domov.
Vtedy zafúkal vietor. Zdvihol som pohľad od chodníka a Ona tam bola! Stála niekoľko metrov predo mnou.
Neusmial som sa ani som sa nepokúšal za ňou utekať. Vedel som, že by to bolo zbytočné. Kráčal som rovnako pokojne ako ona. Možno by som ju mohol dostihnúť, no nechcel som.
Prišli sme na pobrežie. Zastala na hladine a usmiala sa. Tentoraz som za ňou nešiel. Neprosil som ju, aby prehovorila. Z batohu som vybral list.
"To je pre teba..." šepol som.
List som pustil. Vietor ho pomaly niesol smerom k nej.
Nežne ho zachytila medzi prostredník a ukazovák. Potom bez slova zmizla aj s listom.
Zvrtol som sa a kráčal cestou domov. Ticho som sa usmieval.
Ten list... Zobrala si ho. Takže je skutočná. Kus papiera sa predsa nemohol len tak vypariť! Nie som blázon!
Keď mama videla, že som prišiel domov suchý a ešte k tomu aj s batohom, bola nadšená. Asi si vážne začínala myslieť, že sa mi niečo porobilo s hlavou. Teraz však už bolo všetko v poriadku. Na tašku, ktorú som údajne zabudol v škole sa ani nespýtala. Išla variť – je to jej obľúbená činnosť. Varí vždy, keď má radosť.
Ležiac v posteli som ešte premýšľal.
Určite dnešný sen nebude taký, ako boli tie ostatné! Ak si prečítala ten list, nemôže sa správať rovnako ako predtým...!
Dnes večer som po dvoch dňoch opäť zaspával šťastný.
Ráno sa rozozvučal budík, no ja som ho nevnímal. Prebrala ma až mama, ktorá vošla do izby a začala ma fackať, pretože sa zľakla, že umieram. Bol som totiž mŕtvolne bledý a dýchal som chrapľavo. Keď som otvoril oči, padol jej kameň zo srdca. Spýtala sa ma, ako sa cítim. Mlčal som.
"Dnes ostaneš doma. Vezmem si náhradné voľno a postarám sa o teba. Lekárka má dovolenku, takže k nej pôjdeme zajtra, ak sa necítiš až tak zle."
Opäť som nereagoval. Len som ležal a zízal na stenu. Mamu to zrejme rozhnevalo, lebo sa prudko postavila, vyšla z izby a buchla za sebou dverami.
Vstal som z postele. Cítil som sa akýsi zoslabnutý. Presunul som si stoličku k oknu, otvoril ho a díval sa ním na svet.
Nič... Nepovedala ani slovo. Neurobila ani jeden pohyb inak, ako predtým. Ešte aj žmurkla presne v rovnakú dobu. Žeby moju lásku neopätovala? Žeby ma skutočne chcela len trápiť?
Postavil som sa zo stoličky, prešiel ku skrini s oblečením a obliekol sa. Vyčíhal som, kedy budem počuť buchnúť dvere – vtedy som vedel, že mama vošla do rodičovskej spálne. Vybehol som z izby a následne von z domu. Hneď, ako som sa nadýchol čerstvého vzduchu, cítil som sa oveľa lepšie.
Moje kroky smerovali ku škole. Musel som tam ísť. Učiteľke som predsa sľúbil ten obrázok. Nemohol som mame povedať, že tam idem len kvôli tomu. Nepochopila by to a nikam by ma nepustila. No ja som sa toho obrázku musel zbaviť. Bola to jediná spomienka na dievčinu zo sna. Mohol som ho síce jednoducho vyhodiť, no to som spraviť nedokázal. Radšej ho darujem učiteľke.
Keď som prechádzal okolo stromu, zovrelo mi hrdlo. No len som zaťal päsť a pokračoval v ceste.
Vošiel som hlavnou bránou do školy. Vybehol som po schodoch do zborovne, kde mi oznámili, že pani učiteľka teraz nemôže, lebo učí. Požiadal som teda inú učiteľku, aby jej obrázok odovzdala a odišiel som.
Stojac pred školou som rozmýšľal.
Dnes začínam nový život... Musím dobehnúť ten rok, ktorý som tak hlúpo premárnil. Nikdy už na tú dievčinu nezabudnem. Bude v mojich spomienkach, aj v mojom srdci, no musím sa vzdať nádeje, že s ňou niekedy budem môcť byť.
Kam teraz...? Už viem!
Smutne som sa usmial a vyrazil na miesto, kde sa väčšinou zdržiavali moji spolužiaci cez vyučovanie – do parku, na tradičnú záškolácku lavičku.
Ako náhle ma spolužiaci zbadali, vstali z lavičky a išli mi naproti.
"Čo ty tu Vilo? Nemal by si byť v škole? "
"Ja? Prečo by som tam mal byť, keď vy nie? Radšej tu s vami, ako v škole s tými dokonalými strojmi, čo si vravia adolescenti! "
Chalani sa zasmiali, zobrali ma okolo ramien a strčili mi do ruky fľašu piva. Chvíľu som na ňu zízal, no nakoniec som si jeden glg dal. Musím povedať, že to bolo to najhoršie, čo som kedy ochutnal. Ďalšie pivo som odmietol s tým, že mama nemôže spoznať, že som pil a ona má na to čuch. Zasmiali sa mi. Vraj nie som malé dieťa, aby mi mama kázala, čo mám a čo nemám robiť. Nesúhlasil som, no mlčal som.
Ostal som s nimi až do večera. Obvykle sa už v čase, keď končí škola, poberajú domov, no kvôli mne vraj spravili výnimku. Asi som sa mal cítiť poctený, no ja som sa tešil už len na to, kedy odtiaľ vypadnem.
Cestou domov som opäť prechádzal okolo toho stromu. Bola už tma. Strom teraz vyzeral ohromne tajomne.
Podišiel som k nemu a dotkol sa kmeňa. Zafúkal vietor. Akosi inštinktívne som sa obrátil a Ona tam opäť stála! Vlasy jej povievali vo vetre, oči jej žiarili v tme ako dve hviezdy. Neodvážil som sa ani pohnúť. Bol som zmätený.
Je tu... Prečo prišla? Nechcem, aby tu bola... Nechcem!
Nechty som si zaťal do dlane.
"Líza..."
Roztriasol som sa.
Povedala mi svoje meno! Ona... Líza... Aké krásne meno. A ten hlas... taký jemný a nežný... ako ona sama.
Šiel som za ňou. Nohy ma niesli samy. Nemohol som ich vôbec ovládať. Ale vlastne, aj keby som mohol, neurobil by som inak. Oči som upieral na ňu. Nežmurkal som. Nemohol som riskovať, že by sa za tú chvíľočku, kým by som klipol viečkami, rozplynula.
Opäť sme sa ocitli na pobreží. Líza na jemne čeriacej sa hladine, ja na pieskovej pláži.
Natiahla ku mne ruku a z dlane jej vyleteli motýle a lupene – ako v tom sne. Hľadel som na tú nádheru. Mesiac v splne žiaril a odrážal sa na hladine mora. Obloha sa sfarbovala do fialova a hviezdy žiarili tak jasne, že sa človeku až núkalo ich spočítať. Okolo mňa lietali priesvitné motýle a predo mňa padali ružovkasté lupene.
Myslel som, že takúto krásu môže človek vidieť len raz za život, no ja som ju pozoroval už druhý krát. A teraz predo mnou dokonca stála aj žena mojich snov, ktorej patrilo celé moje srdce. Cítil som sa šťastný. Šťastnejší, než kedykoľvek predtým.
"Poď..." šepla Líza svojím hlasom, ktorý mi znel ako tisíce malých zvončekov.
Vykročil som. Uvedomil som si, že v tejto chvíli by som už mal mať nohu ponorenú vo vode.
Pozrel som pod seba. Bol to ohromný pohľad! Lupene kvetov, ktoré dopadli na hladinu, vytvorili úzky chodníček k mojej milovanej.
Kráčal som vpred. Bol som stále bližšie a ona nemizla! Podala mi ruku a ja som sa jej dotkol. Pokožku mala hebkú ako lupeň ruže. Do očí sa mi natlačili slzy.
"Ja tomu nemôžem uveriť! Myslel som, že tým včerajškom to všetko skončilo! Chcel som žiť nový život... pokúšal som sa správať ako ostatní chalani v mojom veku, no nie som ako oni. Som iný... som iný vďaka tebe... To ty si ma zmenila. Môj život a moja existencia je bez teba zbytočná a nezmyselná. Prosím, neopúšťaj ma už! Zostaň so mnou... Navždy! Nedokážem bez teba žiť! "
Líza si ma pritisla k prsiam.
"Neboj sa, už navždy budeme spolu, sľubujem... Teraz zatvor oči, Viliam."
Usmial som sa. Počuť moje meno z jej úst bolo ako rajská hudba. Bol som si istý, že toto je to najkrajšie, čo som kedy zažil... čo mi kedy kto povedal. Zatvoril som oči, ako mi Líza prikázala.
Odrazu som zacítil čosi zvláštne. Cítil som sa byť ľahký ako pierko, ktoré sa vznáša vo vzduchu. Chcel som sa pozrieť, čo sa to stalo, no ona ma zastavila.
"Neotváraj oči. Len sa nechaj unášať vánkom."
Poslúchol som.
A tej chvíli sa stalo čosi neuveriteľné. Rozplynuli sme sa... Rozplynuli sme sa spolu. Moja pozemská existencia skončila a začala sa iná – večná. Už navždy budem po boku mojej lásky. Ja i Líza sme sa totiž stali súčasťou vetra. Vetra, ktorý čerí večernú morskú hladinu.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu