Volám sa Tamara a onedlho budem mať 16 rokov. Posledného pol roka som strávila v nemocnici. Je to už dávno, čo som naposledy sedela s priateľkami na lavičke a bavila sa o chlapcoch. No napriek tomu si to pamätám, akoby to bolo včera... Alebo nie? Neviem... neviem už, čo je skutočnosť a moje spomienky, a čo len moja predstavivosť, ktorá ma márne drží v nádeji, že ešte stále viem, aké je to žiť normálny život. Teraz už totiž nežijem... len prežívam. Ráno sa zobudím, aby som zas večer mohla ísť spať. Čím vlastne som? Človekom alebo zvieraťom naveky zavretým v klietke? Skutočne si už väčšmi pripadám ako pokusný králik, než ako ľudská bytosť. Každý deň mi robia nejaké testy. Deň čo deň, mesiac čo mesiac... Strávila som tu už toľko času a stále nevedia prísť na to, čo mi vlastne je. Spočiatku som si myslela, že ma nechcú pustiť domov, lebo moja choroba je nákazlivá, no ako som neskôr zistila, nie je. Jediným dôvodom, prečo som stále tu, je, že to tak chce moja vlastná mama. Áno, presne tak. Osoba, ktorá mi bola celý život najbližšia, dala teraz bez môjho vedomia povolenie, aby ma tu držali „dokedy budú potrebovať“. Tak veľmi by som chcela, aby tu teraz so mnou bol môj otec. Potrebujem ho viac ako kedykoľvek predtým. No on ma opustil už dávno... Najprv ma opustil on a teraz aj mama. Nemám už nikoho. Aj tá vrana, ktorej som v zime drobila na okno chlieb, ma teraz už nepotrebuje. Radšej si zoženie nejakého červa. Smutné... som menej ako ten červ...
Zjedz ma, vrana! Zjedz ma po kúskoch! A potom leť do výšin... Nech pocítim opäť tú slobodu a voľnosť pohybu... Ach, ako by som len chcela rozprestrieť krídla a uletieť oknom. Ak tu ostanem, zbláznim sa!
Mama! Mama, počúvaj ma! Prosím ťa... vypočuj ma a odveď ma odtiaľto! Ďaleko, ďaleko preč. Nebojím sa smrti, bojím sa toho, že umriem sama medzi štyrmi stenami mojej izby, ktorá je zároveň mojím väzením.
Nič... nepomôže mi. Ani ona, ani nik iný. Nenávidím ju! Nenávidím všetkých, ktorí dopustili, aby sa mi toto stalo! ...a napriek tomu sa vždy teším, keď ma niekto z nich príde navštíviť. Neviem, či mám nad sebou plakať, alebo sa smiať.
NIE! Len sa nesmiem začať ľutovať! Jedného dňa sa odtiaľto dostanem, a potom... potom ujdem... kam? Nemám kam ísť, a ak utečiem, budem zas len sama. Ja... ja nechcem byť sama!
„Oci, kde si? Mama, mama kde je ocko??? Odišiel? Prečo? Kedy sa vráti? Počkám... Budem čakať aj naveky. Raz ho uvidím... Raz sa vráti, lebo ma má rád. Má ma rád, však? A ty? Ty ma máš rada? Ľúbim ťa, mamička...“
...a súčasne ťa nenávidím! Dá sa to? Milovať a nenávidieť? Neviem, čo cítim, neviem, čo chcem.
„Byť, či nebyť – kto mi odpovie? Čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?“
Pozdvihnúť zbraň a bojovať... proti ČOMU? Proti matke? Lekárom? Či osudu? Zdá sa mi, že všetky boje, sú už vopred prehrané.
„Umrieť, spať – nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom sa končí srdca bôľ a stovky hrôz, čo sú nám súdené...“
...áno, to je to jediné, čo mi ostáva.
Tak dobrú noc Vám prajem, ľudia, ktorí voľne chodíte po zemi, snívate a plníte svoje sny. Dobrú noc...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
radulik7
31. 1.januára 2010 13:52
pecka skoro mi sosovky vyletli z oci... =D
2
uf, to bol najsmutnejsi blog aky som kedy cital, mali sme na strednej spoluziacku, ktora sa jedneho dna zrutila a nikto nevedel co jej je a musela sa znova ucit chodit a pisat a tak, a z tohto pohladu som sa na to nikdy nepozrel, uf normalne som z toho citil tu bolest ...
Napíš svoj komentár