Len taká hlúpostička bez nadpisu :)

Dievčatko sa veselo zasmialo, pohladilo plačúceho chlapca po tvári a prstom mu ťuklo po nose. Chlapec zdvihol zrak.
„Anjel...? “
Blonďavé vlasy jej zakrývali ramená, z belasých očí žiarilo šťastie, úsmev rozdával radosť. Zatočila sa a spolu s ňou aj bledomodré šaty. Chlapca ovial teplý vánok. Na okamih ho zamrazilo a potom pocítil teplo... Teplo lásky samotnej. Zavrel oči a chvíľu len vnímal ten príjemný pocit. Potom ich znova otvoril. Dievča tam však už nebolo. Nevadilo mu to. Veď anjela si nikto nemôže zabrať iba pre seba. Anjeli sú tu pre všetkých a on bol rád, že tak ako jemu, pomôže aj ďalším ľuďom. Plný novej energie vstal a šiel ďalej... Ďalej naprieč všetkým strastiam a problémom, no vždy s úsmevom.
Prešlo pár rokov. Ľuďom sa nikdy nebál povedať, že stretol anjela, aj keď väčšia časť mu neverila, či ho dokonca vysmiala. On vedel, že existuje a túžil ho opäť vidieť.
Ako to už býva, dospel a zaľúbil sa. Do hnedookého dievčaťa s gaštanovými vlasmi. Toto dievča bolo len kôpkou nešťastia, keď ho prvý krát stretol. No on ho obdaril úsmevom anjela, ktorý kedysi dávno dostal a naučil ju svet vnímať aj z iného pohľadu. Vidieť v ľuďoch nie zlé vlastnosti, ale hľadať tie dobré, pretože každý ich má. Nedívať sa na zničené veci ako na odpad, ale ako na základ inej veci, ktorá sa z toho dá vytvoriť. Nebrať koniec ako čosi, čo zničí život, ale ako začiatok niečoho nového.
Netrvalo dlho a dievčinu si vzal. Pár mesiacov po svadbe počala dieťa.
Staral sa o ňu viac ako kedykoľvek predtým. Dával jej lásku, ktorú ona potom dávala dieťaťu, čo nosila pod srdcom. O deväť mesiacov sa im narodilo dievčatko. Dievčatko s modrými očami, z ktorých žiarilo šťastie a úsmevom, ktorý rozdával radosť.
V tej chvíli už vedel, že to čo má v rukách je anjelik... Anjelik, ktorého tak dlho túžil stretnúť a teraz sa mu ho predsa len po tak dlhej dobe podarilo zabrať iba pre seba... a tiež pre ženu, ktorú miluje.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu