„Hmmm... Tak ju oprav!“
„Oci, ja neviem opravovať strechy...“
„Akože by nie? Však som ťa to učil!“
„Ach... Neučil.“
„Učil!“
„Nie, fakt nie...“
„Hmmm...“
„Vieš čo, zoženiem radšej niekoho, kto to opraví, dobre?“
Vzdychol som si, obliekol sa, obul a zabuchol za sebou dvere.
Keď som sa vrátil, otec tam už nebol. Myslím, že v tom svojom pomätení odišiel z domu a zabudol, kde býva. Mama hovorila pravdu, keď ešte žila, že ho bude treba raz zamykať... Bohužiaľ som to prešvihol.
Ostal som teda žiť v dome sám. Občas som premýšľal, že keď sa dostanem na druhý svet, či mi mama odpustí, že som stratil otca. No, snáď hej. Čo iné mi ostáva, ako dúfať, však? Možno kým umriem, mama v nebi dostane sklerózu (keďže podľa lekárov na ňu mala už za života predpoklady) a zabudne na to, čo sa stalo. A otec na to už určite aj zabudol. Takže mi ostáva len modliť sa, že Boh nevylieči mamin nábeh na už spomínanú sklerózu...
Žil som si ďalej skromným životom. Zamestnal som sa ako mäsiar. Bolo to príjemné povolanie. Zabiť, spracovať, predať alebo zjesť – nič zložité, práca akurát pre mňa. Okrem toho som aj pracoval so zvieratami a presne po takej robote som celé detstvo túžil, keďže zvieratá som mal veľmi rád. Čo môže byť krajšie, ako byť s niekým, koho milujete, v jeho posledných momentoch? A dokonca som ich neopustil ani po smrti! Aspoň do chvíle, kým som im nenašiel novú rodinu, ktorá ich zbožňovala rovnako ako ja... teda aspoň ich časti.
Táto dobročinnosť mi však začala liezť po čase na nervy. Rozhodol som sa stať vedcom. Akurát bežala jedna súťaž o najlepší vynález, tak som začal vymýšľať. Chodieval som kvôli tomu na breh neďalekej rieky, pretože tam bolo príjemne a lepšie mi pracovali mozgové bunky. Sledoval som fľaky, ktoré plávali vo vode a ryby, ktoré si radi na slnku zohrievali bruchá.
Jedného dňa sa pri mne zastavilo dievča a oslovilo ma. Vraj ma už dlhšie pozoruje a zaujíma ju, či sem chodím z rovnakého dôvodu ako ona – či ma trápi, že do tejto krásnej riečky vypúšťajú odpad z neďalekej fabriky. Prikývol som. Dobre, nebolo to celkom tak, ako povedala, ale čo na tom? Zaľúbil som sa...
Rozhodol som sa, že aby som sa jej zapáčil, vynájdem niečo, čo bude zachytávať odpad z fabriky. Trvalo to niekoľko mesiacov, no nakoniec som na to prišiel! Zostrojil som úžasný stroj a za pomoci mojej novej lásky som ho aplikoval do vybranej rieky, ktorá bola od tej chvíle priezračne čistá. Trochu ma mrzelo, že som tým zrejme zasiahol rybám prílišne do súkromia, pretože tie sa od toho dňa prestali vyhrievať na slnku, no aspoň som si získal náklonnosť ženy, po ktorej som tak veľmi túžil.
Vynález som poslať do súťaže zabudol. No čo už...
Oženil som sa a bol som veľmi šťastný. Narodili sa mi 2 deti... nie, počkať... jeden syn. Prvé dieťa moja žena bohužiaľ potratila. Netuším, ako sa dá potratiť dieťa. Veď ho nosila všade so sebou, či nie? Bolo mi to strašne ľúto. Plánoval som ho naučiť opravovať strechy...
Nuž ale, keď sa nepodarí, tak sa proste nepodarí... Netreba plakať na rozliatym mliekom, tak sa hovorí.
Druhý syn bol celkom po mne a bol som naňho patrične hrdý. Keď mal chudák 6 rokov, mama mu umrela. Mne zhodou okolností zomrela v tom čase žena. Toľko nešťastia v jednom dome... Bol som smutný, veľmi smutný. Navyše som bol často doma sám, lebo syn začal chodiť do školy. Kúpil som si teda psa. V deň synových 14tych narodenín psa zrazilo auto. Aj tak už bol starý... Uplatnil som teda zvyky z môjho prvého povolania: Zabiť (to už bol), spracovať, predať alebo zjesť. Zhodou okolností k nám práve v ten týždeň prišla na návštevu synova učiteľka, tak som spravil výborný guláš... Všetkým chutilo.
Žili sme teda so synom ďalej. Čím viac rokov mal môj syn, tým sa mi zdalo, že je hlúpejší. Jedného dňa za mnou prišiel so slovami:
„Oci, padla nám strecha...“
„Hmmm... Tak ju oprav!“ odvetil som.
„Oci, ja neviem opravovať strechy...“ otrávene na mňa pozrel.
Bolo mi jasné, že sa chce len vyhnúť robote, tak som mu hneď povedal:
„Akože by nie? Však som ťa to učil!“
„Ach... Neučil.“ prevrátil očami.
„Učil!“ rozčúlil som sa.
„Nie, fakt nie...“
„Hmmm...“ rezignoval som.
„Vieš čo, zoženiem radšej niekoho, kto to opraví, dobre?“
Vzdychol si, obliekol sa, obul a zabuchol za sebou dvere.
V tej chvíli som si povedal: „Zlyhal som! Vychoval som z neho lenivého vagabunda a nie poriadneho chlapa, ako som ja!“
Vzdychol som si, obliekol sa, obul a zabuchol za sebou dvere.
Viac som syna nevidel. Len dúfam, že prežil svoj život aspoň tak pekne ako ja...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár